Terč

...poviem si, keď dnes, po 38 rokoch, občas navštívim moju rodnú obec a so smútkom v duši vnímam, že je doslova na vymretie. Nie je v nej už ani krčma, pre náš národ nepochybne nepísaný symbol, lebo okrem nej, kina a kostola človek svoje voľné chvíle v dedine ani nemal kde stráviť. (Ľudí, ktorí by sa vybrali čo len do Vihorlatu, k Sninskému kameňu alebo Morskému oku a na podobné nádherné miesta v okolí bývalo u nás málo.) A teraz ešte menej...

Dovoľte mi aby som takouto formou rozobral vzťah: rodičia a detí. Ku životnej kapitole venovanej detstvu a mladosti (keď sa vzťah rodičov a detí formuje asi najviac) predostieram malú sondu do vnútra oboch generácií. Možno máme – vy a ja – podobné skúsenosti.

Pred 33 rokmi, keď som bol veľmi silno zamilovaný, ale zároveň veľmi hanblivý pred nežným pohlavím, tak som vytvoril niečo, čo som pokladal za poéziu. Nechcem čitateľov oberať o ich drahocenný čas, ale pokiaľ si nájdu chvíľku a prečítajú si tento môj výtvor a poprípade k tomu pridajú svoj komentár, tak im budem povďačný. Vôbec sa neurazím, keď mi aj napíšu, že väčšiu idiotinu som už nemohol napísať, lebo sám seba v tejto oblasti ohodnotiť neviem.

Pri klasických rozhovoroch či už s priateľmi, príbuznými alebo aj s úplne neznámymi ľuďmi zvyknem hovoriť o našich zážitkoch, skúsenostiach. Téma sa vždy nájde. Nezriedka o športe či o práci v záhrade, na chalupe alebo o koníčkoch, o hubách, aké kto nazbieral, o zážitkoch z dovoleniek...

Vypočuť si príbeh je jedná vec, ale predstaviť si reálne, čo a ako by zareagoval v danej chvíli žiarlivec a k tomu manžel, tak to už až také jednoduché skutočne nie je...

Poliaci dnes budú oslavovať prvé (polo)slobodné voľby. Nik nepochybuje, že najväčšiu zásluhu má na tom najvýraznejšia osobnosť boja s komunizmom – Lech Walesa, ktorý „so svojou známou Solidaritou“ mal pred 20. rokmi významný podiel na tom, že toto bol začiatok konca totalitného systému.

Vážne som sa zamyslel. A čo - Keď??? Hrudka „popola“ vstala zo Zeme – hrudka šedivej hmoty, momentálne kypriacej červenou, nenahraditeľnou tekutinou. Vstala, ako všetko živé, čo ju obklopuje. Vstala preto, aby?

Konečne sa začalo uvažovať o tom, že Šíravu môže oživiť nový prítok. A vôbec si nemyslím, že toto je beh na dlhé trate. Toto si len vyžaduje ľudí schopných konať a to čím skôr, lebo už včera bolo neskoro...

Od 17. novembra 1989 hútam nad tým, čo ,,zatiahlo brzdu“ alebo čo ,,stlačilo pedál“ národom Československej republiky, že sa zrazu zaťali (alebo výstižnejšie, že sa po...). Nikdy som nebol za krviprelievanie, jednoznačne ho odsudzujem. Iba neviem...

Babka, otcova mama, spočiatku nebola nadšená naším návratom z Čiech, dala to synovi patrične najavo. Otec sa totiž oženil napriek jej nesúhlasu. (No, neviem si predstaviť mamu, ktorá by nejako nevystrčila pazúriky pri predstave, čo za ,,šelma“ bude celý život „obliehať jej dieťa“...) Neviem, aké výhrady mala voči našej mame, ale ani po rokoch to svojmu synovi nedokázala odpustiť.

Bicyklom som sa dnes ráno (2.6.2009) vybral do vzdialenej chatovej oblasti, zhruba 10 kilometrov od Košíc na huby. (Roky tam chodím. Mám tam svoje miesta). Zhruba dva kilometre pred tou chatovou osadou je obec, ktorou som v danej chvíli prechádzal. Oproti išlo osobné vozidlo...

Provokatér? Iba náhodný? V tej chvíli sa pani redaktorka Zuzana Koperová blížila ku mne s mikrofónom, že mi položí zopár otázok, sprevádzal ju kameraman. Sotva mi so slzami v očiach stihla položiť prvú otázku, začal sa na jej natrčenú ruku a mikrofón tlačiť štyridsiatnik v čiernej koženej bunde asi tak meter deväťdesiat vysoký. Robil sa opitý a prízvukom, akým zvyknú hovoriť obyvatelia dnes už bývalej Juhoslávie, začal narážať na moje predchádzajúce slová: – Čo ty spletaš o pánovi R. a železárňach?

Slovné hračky, akými sa zaoberajú politici (hlavne koaliční) o zrušení Špeciálneho súdu - nálezom Ústavného súdu. Tak toto nemá období, že za akých hlupákov pokladajú - svoj národ Slovenský...

Prišli prví zvedavci. V priebehu 5 – 10 minút sa pár metrov pred pódiom pristavila asi desiatka prvých zvedavcov. V rozrušení, že policajti ešte stoja na chodníku, som povedal hlasno, aby ma všetci počuli: – Ľudia, dnes bude celý deň krásny a slnečný... Som tu preto, že sa už nemôžem nečinne pozerať na to, čo sa deje v našej vlasti a hlavne v akciovej spoločnosti VSŽ. Niektorí mi zatlieskali. Dodali mi tak istotu, že toto nerobím nadarmo...

Načerpal som energiu. Dva dni pred 19. januárom bola nedeľa. Snáď po 15 rokoch som šiel s rodinou na svätú omšu. Manželka ani netajila dojatie, lebo ma už dávnejšie nabádala, aby sme šli do kostola, ako chodia iné rodiny. Odmietal som to. Pretože udalosti na politickej scéne i v našej firme ma iba utvrdzovali v názore, že čím viac niekto dáva najavo svoju zbožnosť, tým viac je samá faloš a pretvárka. (Česť výnimkám).

,,Čo je s tebou?“ Manželka po klasickej procedúre v kúpeľni prichádza do spálne, vyberá si zo skrine oblečenie. Pri pohľade na mňa hneď vytuší, že niečo visí vo vzduchu. (V tom čase sme svoji už 18 rokov.) Začína dobiedzať: – Čo je s tebou? – Nič. Čo by malo byť? Som iba trochu nevyspaný, ale o nič nejde. (Celú noc som oka nezažmúril). Manželka vidí, že v tom je nejaký háčik, za tie roky ma veľmi dobré pozná, ale toto je asi niečo vážnejšie. – Povedz mi, čo ti je. Veď vidím, že sa niečo deje, nikdy som ťa takého nevidela. Zrazu „vybuchnem“, vyberám obálku, podávam ju manželke a vysvetľujem:

Lístok pre manželku. Po prebdenej noci netrpezlivo čakám, kedy manželka odíde do práce. O štvrť na sedem ju jemným dotykom zobúdzam, chcem predísť jej znechutenému vstávaniu pri rinčiacom budíku. Reaguje otázkou, prečo nespím, keď nejdem do práce. Zvažujem, či jej predsa len nenaznačím, čo sa chystám urobiť, už sa mi derú na jazyk prvé slová...

Ale toto, to sa stalo... Otázku, či Boh skutočne existuje? Tú som si prvýkrát položil v mojich trinástich rokoch, keď mi zobral rodičov. A keby iba položil, ale úplne som na svätú trojicu zanevrel a na každom kroku som sa Bohu rúhal a mstil som sa mu za to, že ma tak nespravodlivo pripravil o rodičov. Ako malý 6 – 12 ročný dedinský chlapec, som si takúto otázku nikdy nepoložil. Jednak z dôvodu, že som bol mojimi rodičmi vedený k viere a aj som tomu veril. Každý večer pred spaním sme sa celá rodina spoločne modlievali a prosievali za odpustenie našich hriechov. Takisto všetci spoločne sme každú nedeľu chodievali do kostola na svätú omšu. Malo to iba jeden malilinký háčik a to bol ten, že nerád som chodil do kostola. Keby totiž všetko záležalo iba na mne samom, tak to by som si radšej pozeral rozprávky v telke, - ale to môj otec, ten by ma bol hnal remeňom, - takže nemal som na výber...

Deň s tetou Máriou Spomínajúc na detstvo, veľmi rád si spomínam aj na obec nachádzajúcu sa v blízkosti obce Tibava, v známej vinohradníckej oblasti. (Obe obce sa rozprestierajú v miernom kopcovitom teréne Vihorlatu a Karpát, mnohé rodiny tam vlastnia vinice). Zakaždým, keď sme sa vracali od príbuzných domov napríklad z odpustovej (cirkevnej) slávnosti, niektorá z maminých sestier povedala: – Keď nemáte vyučovanie a doma si porobíte, nemeškajte, príďte...

„Krátky“ – celoživotný film premietne sa ti v pamäti pri najsmutnejšom obrade života, keď si so svojimi najbližšími pri telesných pozostatkoch milovanej osoby. V priebehu pár desiatok sekúnd stíhaš rozobrať celý svoj doterajší život, porovnávaš, čo všetko sa dalo riešiť celkom ináč. Zvláštne, až tu mäkne srdce možno aj tomu najtvrdšiemu ,,grázlovi“... Aj preto by mal tento pocit zotrvať. Najmä vo chvíľach, keď diabol pokúša a núti konať zlo – – opak toho, čo chceme robiť.