Od môjho osobného stretnutia s prezidentom firmy (VSŽ) som žil s neodbytnou myšlienkou: Musím to urobiť aspoň ja, aspoň ja musím otvoriť ľuďom oči. Uvedomujem si, že sa ľahko môžem dočkať sklamania, nepochopenia, posmechu. Ale i tak to musím urobiť! Veď som v živote preskákal kadejaké úskalia, a preto si dovolím tvrdiť, že poznám najdôležitejšie problémy, ktoré trápia nás občanov. V duchu sa zároveň snažím presvedčiť aj svoje „prehnané“ obavy: Veď už si sa rozhodol! Všetko máš pripravené, pre prípad fyzického napadnutia si sa tiež poistil (skúsenosti ma nabádajú k ďalšiemu kroku, preto som o pripravovanom proteste informoval šéfredaktora TV Naša pána K. Dohodli sme sa aj na termíne a poprosil som ho, aby sa skontaktoval i s novinármi pôsobiacimi v tlači, zároveň som si na pracovisku vybavil dovolenku, aby som v spomenutom termíne uskutočnil svoj celodenný protest.) Nie, nedá sa to vypustiť z hlavy, ako keď vypúšťate vzduch z balóna alebo z nafúknutej loptovej duše. Nie, nemôžem, neviem sa do nekonečna iba prizerať, čo sa deje s týmto národom, ako ho niektorí politici vedú až na samé dno. Myšlienky vracajúce sa v zlomkoch sekundy nedovolia očiam voľne spočinúť pri predstave, čo všetko sa môže pri mojom proteste stať, a spánok môžem vopred vylúčiť. Sled udalosti, ktoré tomu predchádzajú, ma udržujú v napätí, srdce mi v tej chvíli s najväčšou pravdepodobnosťou búši oveľa viac, ako búšilo po šiestich zabehnutých maratónoch v Košiciach.
Najhlavnejší problém, ktorý v týchto dňoch vzniká, sa úzko dotýka nášho hutníckeho gigantu – VSŽ. Protest, ktorý sa chystám uskutočniť, mi skrsol v hlave ešte 19. júna 1998. Keď som sa dozvedel, ako sa zachoval prezident VSŽ pán Július R. po mojej návšteve... (pokračovanie v 2).
Komentáre