Terč

  Všimol som si, že ide bez zažatých svetiel. Svietilo už nádherné slniečko, takže vodička – mimochodom pekná blondínka – si neuvedomila, že zabudla, čo jej prikazuje zákon.

  Našťastie pre ňu, blížila sa ku križovatke, takže musela spomaliť, tak som mal čas upozorniť ju na tie nerozsvietené svetla. Najprv som si prstami ukázal gestom na moje oči a potom som jej rukou ukázal na jej reflektory. Milo sa na mňa usmiala – hádajte? Čo urobila? Nie, nebudem vás napínať – stačil som sa ešte obzrieť na zadnú časť vozidla – pochopila, zadné parkovacie svetla už jej svietili.

  „Dvanásť mesiačikov môj dobrý skutok neocenilo“, domou som sa vrátil s prázdnym košom, ale veď aj najlepšiemu rybárovi sa nie vždy podarí doniesť domou dobrý úlovok.

   Mňa teraz hreje dobrý pocit, že som nezištne pomohol človeku, ktorý by musel hlboko siahnuť do svojej peňaženky, lebo naši policajný „jastrabí“ iba na to striehnu – veď štátnu kasu voľajako naplniť treba.

  Pripomenul som si totiž udalosť z pred  dvoch mesiacov, keď som za nerozsvietené svetlá musel zacvakať pokutu.

  Je celkom možné, že tej peknej blondíne, by sa snáď podarilo voľajako „tých jastrabov ukecať“, no ja som to šťastie nemal. Darmo som tomu zelenému mozgu vysvetľoval, že aj na palubovke mám nalepený papierik s označením: SVETLA, a že sa to stalo iba prvýkrát a aj to, iba preto, že pred vycestovaním som sa venoval môjmu invalidnému bratovi, ktorého som musel pripútať, lebo sám to nedokáže, a že kvôli tomu som na svetla úplne zabudol.

   Aj som sa na malú chvíľu potešil, potom, keď sa mi ho podarilo uprosiť, aby niečo z tých 66 Eur spustil. Reku fajn, je predsa rozdiel 66, alebo 32 Eur. No tá moja útecha trvala iba do chvíle, kým som si nepozrel bloček a na ňom figurovala pokuta 16 Eur. Čo už? I tak še dá, šak žijem na Slovensku – ta čomu še mám co čudovac. Aspoň tá pekná blondínka nebude mať takú zlu spomienku, akú mám ja. Ladislav Serenča