Terč

  Občas sa to zvrtne na výmenu názorov o prečítanej knihe či o filme, ktorý iba nedávno dával niektorý televízny kanál. Výnimočne rozhovor rozviažem aj témou o počasí, ktorá je vždy naporúdzi.

  Azda najčastejšou témou sú deti –  jedno, či sú ešte malé či už dospelé, rozoberáme dopodrobna ich správanie, úspechy aj neduhy. V tej súvislosti pri lúčení s diskutujúcim zakaždým zdôrazňujem už otrepanú vetu: Ako sme si ich vychovali, také ich máme, také sú. Nezriedka, najmä ak sa zhováram s mladším, ukončím vetou: Rodičov si nevyberieš. Môžu byť najlepší na svete, ale keď nemajú ako uživiť rodinu, hoci to naozaj chcú, potom je ťažké hovoriť o výbere rodiča.  

V myšlienkach sa však i vtedy aspoň nakrátko, okamihmi vraciam k detstvu, v ňom predovšetkým  k rodičom.

       Mikuláš, aký nemá byť

   Mal som vtedy štyri roky, ale jedna zlá udalosť, ktorá sa mi priplietla do cesty, do vtedy ešte ničím nezaťaženej a neskúsenej  dušičky, aby ju výrazne zasiahla, tá mi poriadne utkvela v pamäti.  

    V mestečku, kde sme bývali, bolo v decembri zvykom, že pár otcov sa oblieklo do masiek čerta a anjela a navštevovali susedov, ktorí mali malé deti. Náš otec to využil a bez toho, aby si uvedomil, čo to môže urobiť s psychikou jeho synov, podpichol priateľov:

– Poďte a berte ich do vreca, lebo nás zlostia celý rok.

Čert bol dokonale maskovaný. Na hlave mal rožky z capa a naozajstný čierny chvost, ktohovie z čoho, ale prichytený na zadku tak hodnoverne, akoby sa jeho ,,nositeľ“ s ním priam narodil. Tvár zamachlená sadzou, už pohľad na ňu budil v nás deťoch hrôzu (asi ako dnešným deťom pri filmovom horore). Otcov priateľ sa nenechal dvakrát prosiť a metlou – zaháňajúc nás do kúta – usiloval sa niektorého poriadne vystrašiť a strčiť do pripraveného vreca. Bratia stáli ďalej odo dverí, stihli sa skryť pod posteľ. Lenže pod ňou už pre mňa miesto nebolo, a tak som v strachu zaliezol s plačom iba pod stôl v nádeji, že tam ma čert nechá na pokoji. Samozrejme, že „čert sused“ ma poľahky chytil a snažil sa vopchať ma do vreca. Nárek, aký som v tej chvíli spustil, môjho otca okamžite prinútil k zásahu:

 – To už stačí!

Výsledkom bola psychická trauma, ktorá ma na niekoľko rokov poznačila tým najnežiadanejším spôsobom (nočným pomočovaním). Nikdy by som preto takéhoto ,,Mikuláša“ žiadnemu dieťaťu neprial a žiadnemu rodičovi neodporúčal.