Terč

Aj preto (ale možno i preto, že s ňou vtedy ešte bývala slobodná dcéra Ľudmila, druhá dcéra Helena už žila s rodinou v Prešove) nás prichýlila iba na pár dní, kým otec nenašiel náhradné bývanie.

  Pred očami mám scénu, akoby film na kotúči. Náš Jaro, keď sme pricestovali k babke, bol maličký, ešte lozil štvornožky. Babka sedela na  ,,šamerlíku“ (nízkej stoličke bez operadla) asi dva metre od susedky tety Marieny, našej vzdialenej príbuznej. Ako sa tak obe ženy zhovárali, Jaro sa priplichtil k babke a pýtal sa do jej náručia. Necítiac náklonnosť k synovi, reagovala tvrdo aj na vnuka:

– Choď si len za otcom! Ja ťa nechcem.

Ako keď človek odháňa od seba sliepku na dvore...

Škoda, že v tej chvíli babkin zrak nezavadil o nádherný obraz, ktorý mala nad posteľou: chlapček a dievčatko sa držia za ruky, idú po úzkej lavičke ponad priepasť a majú za sebou anjela s veľkými bielymi krídlami, ktorý nad nimi drží ochrannú ruku. Pritom otcova mama bola veriaca žena, každú nedeľu chodila do kostola... Ale čo už, keď v takej chvíli prevládajú emócie a nie Desatoro!

Babkino počínanie mrzelo i mňa. Situáciu zachránila teta Mariena, ktorá mala srdce na pravom mieste. Postavila brata na nohy, čupla si k nemu, rukami ho pridržiavala a v podrepe cúvajúc ho volala za sebou a posmeľovala k prvým krôčikom. Vďaka jeho cupitaniu a jej trpezlivosti sa náš Jaro doslova po niekoľkých minútach naučil chodiť.

Ladislav Serenča