Terč

Nebolo nás potrebné dvakrát pozývať, vedeli sme sa potešiť i tejto malej zmene v jednotvárnom kolobehu dní. Vzdušnou čiarou od našej rodnej obce k obci tety Márii bolo zhruba 10 kilometrov, ale i tam som sa s niektorým z mojich bratov alebo sám niekoľkokrát vybral peši. Rátali sme s tým, že prípadným stopom prídeme do cieľa o niečo skôr. (Vtedy ľudia ešte neboli takí horenosi ako dnes, ochotne vás do auta zobral každý, kto šiel vaším smerom. Ale je pravda i to, že vtedy to nebolo také riskantné pre vodiča, neraz práve zo strany stopára.) Nezabudnuteľným zážitkom bývala pre mňa návšteva tety Márii, (maminej staršej sestry). Veľmi rád si spomínam na jeden deň s ňou, deň prežiarený pohodou a príjemným zážitkom. Mal som 9 alebo 10 rokov, bolo nádherné slnečné počasie, záhrady hýrili úrodou a zeleňou. Teta Mária zobrala štvorkolesový vozík podobný rebriniaku, položila doň motyku, hrable a kosu a vybrali sme sa cez dlhokánsku záhradu – mala najmenej dva hektáre – pre krmivo krave s teliatkom a prasnici s prasiatkami. (Okrem nich mali na dvore psa i mačky a kohúta so sliepkami, dokonca aj čínske kačice, ktoré sa večne čvachtali v mláke poniže studne.) Mojej prítomnosti sa teta potešila, lebo mala vo mne ochotného pomocníka a necítila sa tak sama (jej štyri deti, podstatne staršie od nás, prichádzali zo stredných škôl domov zriedkavo a najstarší syn mal vlastnú rodinu, s ktorou žil v Ostrave). Ešte viac ako teta som sa tešil na stretnutia ja. Veď vďaka nim som sa aspoň na krátku chvíľu ocitol v domácnosti, o akej som sníval a akú som závidel kamarátom, ktorí žili „v takom blahobyte“. Ale sme s vozíkom v poli... Keď sme v ňom už mali zopár tekvíc a niekoľko kusov mladej cukrovej repy, teta ešte nakosila trávu a navrch na ňu priložila zopár klasov mladej kukurice. S plne naloženým vozíkom sme mali čo robiť, aby sme ho vytiahli hore miernym kopcom. Ale potom prišlo pre mňa to najkrajšie: keď sme už išli dolu záhradou, teta povedala, nech vyjdem na vozík a zveziem sa na ňom, ba ešte ma aj ,,odštartovala“. K tomu i dnes pociťovaná vôňa čerstvo nakosenej trávy a plodov na vozíku... zážitok, aký dnešné decká hádam už ani nepoznajú (pomaly nemajú kde poznať)! Keď sme obriadili a nakŕmili statok, teta ma pohostila tak, že som nemal vôbec chuť ísť domov. Ani vám by sa odtiaľ nechcelo, veď tam boli ,,druhé Vianoce“: bolo čerstvo nadojené mlieko i čerstvo zmútené maslo, bola chutne vyúdená slanina i všeličo iné. A u nás? Tešili sme sa aj z chleba s lekvárom, neraz musel stačiť iba krajec namočený do vody a posypaný cukrom, naším maslom najčastejšie býval margarín. Moja návšteva v tetinom dome mala zakaždým podobný záver: večer mi teta Mária nabalila batôžtek pre našich doma, pridala peniaze na cestu a odprevadila ma k autobusu...