Terč

,,Veď tam máme pacienta!“ Čo sa dialo v nemocnici? Asi o piatej mi už na operačnom stole umŕtvili ranu, aby ju mohli riadne ošetriť. Bolo potrebné nejakú chvíľu čakať, kým látka z injekčnej striekačky začne účinkovať. Lekár i ostatní preto zašli za plachtu v rohu sály a o všeličom sa zhovárali. Ako keby zabudli, že im na stole leží pacient, ktorý ešte čo-to vníma, hovorili aj o tom, čo nebolo veľmi pre uši 14-ročného chlapca. Až zrazu sa jedna zo sestier zbadala: – Pán doktor, veď my tam máme pacienta! Hneď na to všetci prišli a chirurg mi začal zošívať roztrhnutú nohu. Účinok narkózy sa už asi tratil, lebo ja som začal pociťovať každé pichnutie – a zastenal som. Lekár znervóznel, začal mi vyčítať a nadávať, že som somár, prečo som liezol na strom, nebyť toho, on je už dávno doma... (Vtedy som nemohol povedať slovíčko na svoju obhajobu aj preto, že som bol prvý raz v takomto prostredí. Dnes by som už vedel primerane reagovať.) Jeho „odbornosť“ mala dohru. Keď som prišiel na preväz, sestrička s hrôzou zistila, že rana hnisá. Okamžite prestrihla tri stehy, dlhočizné nožnice mi vrazila do rany a rukami stláčala z oboch strán stehno, aby z neho vyšiel všetok hnis. Našťastie sa rana po tomto zásahu zahojila bez problémov.