Terč

Tak rád by som sa pochválil, že čo všetko som svojou poctivou prácou nadobudol, no niet čím sa chváliť. Nech by mi závistlivá Slovač mala, čo závidieť. Bohužiaľ tí, ktorí nám majú byť príkladom a jasne im to vyplýva aj zo zákona, tak tí sa nám naivným Slovákom rehocú do tvári a doslova si z nás robia prču... Zo zverejnených priznaní politikov sa ani tento rok nedá skoro nič vyčítať.

Týmito slovami sa začína text petície Několik vět, ktorú 29. júna 1989, presne pred dvadsiatimi rokmi, čítali vo vysielaní Rádia Slobodná Európa...

Redaktor pán Peter Schutz sa vážne zamýšľa k akej konsolidácii nakoniec „chudák“ Béla Bugár aj so svojim priateľom pánom Martinom Bútorom dospejú pri zakladaní ich novej strany. A aké gesto vyvodí Csákyho SMK...

" Teším sa na to akú odpoveď dostanem od pani ministerky", lebo v sobotu som jej odoslal otvorený list...

Dvadsať rokov od pádu komunizmu - a v médiách sa objavil článok s týmto titulkom: Fotografia, ktorá elektrizovala aj nás (Je to symbolické prestrihávanie ostnatého drátu v 90 roku na Maďarsko – Rakúskej hranici).

Pýtam sa? A hneď si v duchu odpovedám...

Spomienky, návraty a budúcnosť...

Premiér Robert Fico si myslí, že Slovensko musí mať dobré vzťahy s Čínou a dodržiavanie ľudských práv nemusí riešiť...

Prepínal som medzi správami Jojky a Markízi, takže celú správu som nezachytil, ale žeby sa na Slovensku „už pohli ľady“? (Nebude to nejaká novinárska kačica?)

V 90 rokoch keď Rezešovská sekta rozšafne rozhadzovala miliardy na ktoré takmer 40 rokov drelo vyše 24 000 Slovákov vo VSŽ a mnoho ďalších v iných fabrikách, tak som kompetentným ľuďom na každom kroku dával jasne najavo, že takéto hospodárenie nikam nevedie, (pochopiteľne pre nich to bolo výhodne)...

Doslova žasnem ako média a hlavne bulvár sa dokážu postarať o zvýšenie preferencii našim politikom...

A už je to tu. Slovensko sa hrdí titulom, že je „pupkom Európy“, no a ako by to bolo, - aby krajina v ktorej prevláda nespravodlivosť nad spravodlivosťou, a v ktorej mafia a korupcia majú zelenú, - aby v takej krajine nebol najvyšší veliteľ...

Ešte aj v dnešných dňoch si ľudia, ktorí stavali trať mládeže a nostalgický si pripomínajú tieto chvíle. Nedá mi, aby som sa na túto nie tak veľmi vzdialenú minulosť pozrel tak trochu z iného uhla...

Keď tak prechádzam mestom a pri pohľade na kontajneri vidím ako si niektorí ľudia nevážia chlieb alebo ovocie, hneď si pripomeniem moje detstvo. Občas zájdem do ZDŠ za manželkou a vidím ako si niektoré rozmaznané decka nevážia desiatu, ktorú im rodičia pribalia na vyučovanie – dvakrát, maximálne trikrát odhryznutý krajec chleba so šunkou a kadejakými dobrotami, ktoré starostlivá mamička tam naložila, alebo jablko, sotva do jednej tretiny schrúmané... A to už nechcem komentovať „ako mi dvíha žalúdok“, keď zájdem do školskej jedálne a vidím podobné „obrázky“ - a toto všetko sa potom povaľuje v odpadových košoch...

...poviem si, keď dnes, po 38 rokoch, občas navštívim moju rodnú obec a so smútkom v duši vnímam, že je doslova na vymretie. Nie je v nej už ani krčma, pre náš národ nepochybne nepísaný symbol, lebo okrem nej, kina a kostola človek svoje voľné chvíle v dedine ani nemal kde stráviť. (Ľudí, ktorí by sa vybrali čo len do Vihorlatu, k Sninskému kameňu alebo Morskému oku a na podobné nádherné miesta v okolí bývalo u nás málo.) A teraz ešte menej...

Dovoľte mi aby som takouto formou rozobral vzťah: rodičia a detí. Ku životnej kapitole venovanej detstvu a mladosti (keď sa vzťah rodičov a detí formuje asi najviac) predostieram malú sondu do vnútra oboch generácií. Možno máme – vy a ja – podobné skúsenosti.

Pred 33 rokmi, keď som bol veľmi silno zamilovaný, ale zároveň veľmi hanblivý pred nežným pohlavím, tak som vytvoril niečo, čo som pokladal za poéziu. Nechcem čitateľov oberať o ich drahocenný čas, ale pokiaľ si nájdu chvíľku a prečítajú si tento môj výtvor a poprípade k tomu pridajú svoj komentár, tak im budem povďačný. Vôbec sa neurazím, keď mi aj napíšu, že väčšiu idiotinu som už nemohol napísať, lebo sám seba v tejto oblasti ohodnotiť neviem.

Pri klasických rozhovoroch či už s priateľmi, príbuznými alebo aj s úplne neznámymi ľuďmi zvyknem hovoriť o našich zážitkoch, skúsenostiach. Téma sa vždy nájde. Nezriedka o športe či o práci v záhrade, na chalupe alebo o koníčkoch, o hubách, aké kto nazbieral, o zážitkoch z dovoleniek...

Vypočuť si príbeh je jedná vec, ale predstaviť si reálne, čo a ako by zareagoval v danej chvíli žiarlivec a k tomu manžel, tak to už až také jednoduché skutočne nie je...

Poliaci dnes budú oslavovať prvé (polo)slobodné voľby. Nik nepochybuje, že najväčšiu zásluhu má na tom najvýraznejšia osobnosť boja s komunizmom – Lech Walesa, ktorý „so svojou známou Solidaritou“ mal pred 20. rokmi významný podiel na tom, že toto bol začiatok konca totalitného systému.