Terč

Ako väčšina detí ovplyvnených ideológiou minulého režimu, i ja som sa spočiatku tešil, že budem pionier a hrdo nosiť pioniersku šatku. Veľmi rýchlo ma táto chuť prešla, keď som si – hoci ešte len dieťa – začal uvedomovať skutočnosť, naozajstnú a každodenne prežívanú, nie vykresľovanú často naružovo.

  Na jednej strane sme videli na obrazovke televízora či v týždenníku, ktorý vtedy premietali v kine pred každým filmom, tvrdú drinu ľudí vo fabrikách, na poliach, v lodeniciach, na stavbách priehrad, sídlisk, železníc... Kto z mojej generácie by si nepamätal azda najčastejšie propagovanú povojnovú mládežnícku stavbu Trať mládeže medzi Hronskou Dúbravou a Banskou Štiavnicou budovanú koncom 40-tych rokov? Na druhej strane nám ukazovali najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a štátu, ako navštevujú so svojou suitou napríklad roľnícke družstvá (hlavne pri žatve a dožinkách ich bolo vidno, tie boli pre kamery asi ,,fotogenické“), aby vychvaľovali ich vynikajúce výsledky, ba až rekordy. Občas niektorá takáto delegácia sfárala medzi baníkov, aby ukázala svoju ,,spolupatričnosť a úctu k tvrdej a  riskantnej práci“. Vtedajší predstavitelia azda najviac navštevovali hutnícke kombináty, snáď, aby sa Sovietsky zväz presvedčil, že za ním nezaostávame a hrdinsky lámeme rekordy podľa jeho vzoru.

V mojej detskej hlávke neustále vírila otázka: Aký úžitok majú ľudia z takýchto delegácií? Akosi mi to vždy vyšlo, že sú to hádam iba príživníci, ktorí sa všade najedia, vypijú si a na rozlúčku dostanú aj dary. Mýlil som sa?

  Najviac ma hnevalo, keď sme museli chodiť do prvomájových sprievodov, v skutočnosti  vzdialených od ich pôvodnej podstaty.

Od skorého rána vyhrávali v miestnom rozhlase pochodové skladby, ktoré slúžili zároveň ako budíček, aby sme nezabudli na svoju povinnosť. A tak všetci, čo sme mali ruky a nohy – snáď okrem starých a chorých – sme autobusmi prichádzali z dedín do najbližšieho mestečka či (aj okresného) mesta. V plnej paráde, s vyčačkanými alegorickými vozmi a s fotografiami vodcov proletariátu Marxa, Engelsa a Lenina (ktorí nikdy nesmeli v sprievode chýbať) sme kráčali hrdo ako s obrazmi Svätej Trojice...

S transparentmi plnými hesiel šli masy robotníkov, roľníkov, detí, študentov, učiteľov, technikov  a ostatných občanov po hlavnej ulici alebo po námestí pred tribúnami, pripravenými špeciálne na tento účel, a na nich popri poriadnych ľuďoch stávali aj všelijakí prorežimoví  príživníci. A akoby nestačila naša zaslepenosť a naivita, ešte sme i skandovali Nech žije KSČ! Nech žije...! (ten či onen najvyšší predstaviteľ v Československu). Samozrejme, nechýbalo Nech žije Lenin! (ale i Stalin, neskôr ďalší, ktorí v Sovietskom zväze prišli na jeho čelo). Lebo komunisti síce neuznávali existenciu Boha, ale svojho  boha Lenina, tak toho chcú mať živého večne.

Neskutočné, ako sme roky nechali so sebou manipulovať!

  Zakaždým, keď sa v masmédiách objavila správa, že v Sovietskom zväze splnili plán dajme tomu v poľnohospodárskej oblasti, zakrátko dajaký chytrák u nás v niektorom z krajov či ,,na okrese“ vyhlásil súťaž v štýle ,,my v tomto roku prekročíme plán aspoň o 50 percent“.

To, že sa rozkrádal štátny majetok? Vedľajšie! Papier znesie veľa. Takže keď raz už bolo zverejnené, že to a to JRD prekročilo plán, nik to nespochybňoval – a na niektorom inom družstve rýchlo hľadali spôsob, ako oklamať štát svojimi ,,rekordmi“, aby ani oni neprišli o uznanie a chválu.

  Megalománia niektorých ľudí natoľko opantala, že v 60-tych a 70-tych rokoch sa na papieri – ,,čierne na bielom“ – objavovali plány prekročené aj o 200 – 300 percent. Za vzor pritom poslúžili hrdinovia socialistickej práce. V pravidelných intervaloch či už v Pravde, denníku Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska, alebo vo filmových týždenníkoch boli „nenápadne“ zviditeľňovaní, zakaždým sa vyzdvihli ich rekordy v prekročení plánu o toľko a toľko percent.

  Takouto taktikou dokázali komunisti balamutiť masy naivných ľudí, ktorí verili, že raz budú žiť v oveľa lepšej spoločnosti. Keby boli vtedy, čo i len tušili, že čoho sa mnohí z nich dožijú v dnešných časoch?! No neviem, neviem koľkí by s takou ochotou išli stavať tú trať mládeže iba tak za trochu jedla a mizerný nocľah poväčšine iba na drevených pričniach...