Petíciu vymyslel Václav Havel, ktorého mesiac predtým pustili z väzenia. Komunistov vyzýval na zmenu spoločenskej klímy, ktorú možno dosiahnuť prepustením politických väzňov, slobodou zhromažďovania, vierovyznania a odstránením cenzúry.
Práve podpisy známych ľudí spôsobili, že petíciu podporil na vtedajšie časy nevídaný počet ľudí. „V Prahe dochádzalo k väčším pohybom už v decembri 1988, na výročie ľudských práv, potom bol Palachov týždeň. Ľudia sa už nebáli, začali sa hlásiť k Havlovi. To bol jasný signál, že sa začínajú diať veci - otázkou bolo len to, akým spôsobom vyjsť ľuďom v ústrety.“
Kým v Česku sa vyzbieralo veľké množstvo podpisov, na Slovensku si nik z oslovených signatárov na podobného aktivistu nepamätá. Kňažko hovorí, že medzi jeho kolegami petícia veľký ohlas nemala. Komunisti v Čechách aj dnes legitímne obhajujú zverstvá, ktoré napáchali. Je logické, že proti tomu vzniká aj väčší odpor,“ myslí si Kňažko.
Môj osobný názor „na celé toto divadlo“ som si vytvoril už vtedy, keď Havel kandidoval na prezidenta Československa. (Pokiaľ čitateľov neodradil už tento samotný článok, tak im ponúkam moje vyjadrenia, ktoré sú aj knižne publikované ešte v roku 2007).
Schybilo sa už na začiatku
Na východnej strane republiky, v druhom najväčšom meste na Slovensku, v Košiciach to v osemdesiatom deviatom – najmä počnúc koncom novembra – najviac vrelo medzi robotníkmi vo fabrikách.
Patril som medzi tých, ktorí sa zúčastnili takmer na všetkých mítingov vedených predstaviteľmi občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Hádam na každom stretnutí som počas diskusie prezentoval svoje názory na situáciu a neustále zdôrazňoval: V prvom rade je nevyhnutné zbaviť sa starých štruktúr a na ich miesta dosadiť mladých ľudí, ešte nezaslepených, nezaťažených komunistickými ideami. Žiaľ, veľa ľudí až po určitom čase pochopilo zastierací manéver mnohých, ktorí prišli do VPN. Bývalí eštebáci „poprezliekali kabáty“ a pod rúškom ,,nežnej revolúcie“ napríklad z archívov Štátnej bezpečnosti skartovali či inak odstránili svoje záznamy, ale tiež záznamy príbuzných a známych. Preto je dnes ťažké či až nemožné hodnoverne odhaliť skutočných vinníkov. Dôsledky vidíme, cítime okolo seba.
Revolúcia – prevrat – fraška?
Po veľkej eufórii, keď sa život začal vracať do starých koľají, čoraz hlasnejšie bolo medzi ľuďmi (ku ktorým som patril i ja) počuť, že ,,nežná revolúcia“ bola obyčajná fraška: fraška ,,tými hore“ vopred premyslená a zosnovaná. To iba my, ktorí sme štrngali kľúčmi, sme naivne verili, že všetko sa zmení akoby šibnutím čarovného prútika a ľudia budú voči sebe úprimní, tolerantní, nebudú medzi nimi zbytočné konflikty, navzájom si pomôžu... No tí, ktorí vedeli, o čo ide a o čo pôjde, mali všetko dobre porátané a využili (a či skôr zneužili?) dôveru davov vo svoj prospech.
Ale čo namiesto ,,králikární“?
V živej pamäti mám ten deň – udalosť, keď 20. decembra 1989 (krátko po ,,nežnej revolúcii“) prišiel do Košíc Václav Havel.
Stál som vpredu v zhromaždenom dave. Ľudia nedočkavo, hlasným skandovaním a štrngotaním kľúčikov na príveskoch od bytov či osobných vozidiel opakovali teraz už historicky známe heslo: Havel na hrad! Organizátori podujatia boli zjavne povzbudení radostnou predvianočnou náladou obyvateľov mesta i občanov z blízkeho okolia. (Mimoriadne sa im do karát primiešalo krásne zimné počasie, keď z obláčikov občas na nás dopadla snehová vločka, ale zavše aj teplé lúče „zubatého“ slniečka.) Očividne však odďaľovali Havlovo vystúpenie na balkóne Štátnej vedeckej knižnice na Hlavnej ulici. V pravidelných intervaloch opakovali meškanie vlaku, v ktorom mal pán Havel pricestovať. (Otázne je, čo bola pravda.)
Takmer po 40 minútach neustáleho skandovania davu vystúpil Václav Havel po boku vtedajších predstaviteľov VPN na balkón. Ako na povel sa rozišli mračná a slniečko na dobrých pätnásť minút odhalilo svoju teplú tvár. Pán Havel to šikovne využil: Po pozdrave lakonicky poznamenal, že okrem slobody nám prináša aj pekné slnečné počasie. Za to si vyslúžil od publika takmer päťminútové ovácie s tým istým jednotným pokrikom: Havel na hrad!
Popri inom zopakoval svoj nezabudnuteľný výrok vyslovený už v Prahe a kritizujúci bývalý režim: Panelové domy postavené pre občanov nazval „králikárne“ (čo určite nasrdilo hlavne zarytých zástancov socialistického systému).
Nepochybne, pán Havel mal veľkú zásluhu na tom, že padol totalitný režim. Ale ja som sa nedokázal zmieriť s tým, že síce kritizuje, ale zároveň nevyriekne, čo on ako nádejný československý prezident chce urobiť pre všetkých obyvateľov štátu, aby boli spokojní so svojou životnou úrovňou, respektíve, ako je on odhodlaný naprávať nedostatky predošlého režimu. Preto som si neustále kládol otázku: Prečo by práve Havel mal byť prezident? Síce niekoľkokrát zdôraznil nedostatky minulej doby, len mi uniklo, že by sa čo iba jedným jediným slovíčkom zmienil, ako chce v predpokladanej funkcii a v čo najkratšom čase odstraňovať ním kritizované omyly socializmu...
Určite nielen ja som očakával, že z jeho úst zaznie výrok, ako sa spoločnosť vyporiada s tými komunistami, ktorí páchali rôzne zverstvá.
Manipulácia s davom
Práve moja predstava o osobe kandidáta na prezidenta ma doviedla do tohto davu. Chcel som, ak sa naskytne príležitosť, položiť pánu Havlovi niekoľko otázok so spoločným podtextom: Čo mieni urobiť pre národ po zvolení za prezidenta? Na moje veľké prekvapenie chvíľu na to, ako začal rečniť, v dave medzi nami sa začal pohybovať mladý (predpokladám) novinár s poznámkovým blokom a pýtal sa niektorých ľudí, či majú otázky pre „nastávajúceho prezidenta“. Zároveň zjavne naznačil, že je poverený osobne tieto otázky odovzdať pánu Havlovi. Samozrejme, hneď som využil príležitosť, pretlačil som sa k novinárovi a nadiktoval som mu tri otázky. Ešte stále v naivnom presvedčení, že od adresáta sa dozviem odpoveď aspoň na jednu z nich.
K môjmu prvému politickému vytriezveniu došlo už o niekoľko minút, keď novinár vošiel do budovy za pánom Havlom. Na vlastné oči som sa presvedčil, ako to prebieha na takýchto predvolebných kampaniach. Nielen, že z úst adresáta nezaznela žiadna odpoveď na naše konkrétne otázky. Namiesto toho nám predstavitelia VPN predčítavali pred jeho odchodom také (prepáčte za výraz, ale ťažko nájsť výstižnejší) ,,dristy“, že už iba zo slušnosti som počkal na odchod hosťa do zákulisia knižnice. Čo tam zaznelo? Manipulácia formátu: Pán Havel, my, XY z tej alebo onej obce, či XY z tohto a iného mesta vám želáme pevné zdravie. Čo najskôr vás chceme vidieť zasadnúť do prezidentského kresla. Alebo: Pán Havel, občania celého mesta – a čoby iba mesta, celého Slovenska! – sa už nevedia dočkať, kedy vás uvidia v prezidentskom kresle. Jednoducho povedané, dav už bol tým častým vykrikovaním hesiel typu Nech žije Havel! alebo už spomenutého Havel na hrad! či dokonca Nech žije prezident Havel! v takej extáze, respektíve natoľko zmanipulovaný, že väčšina ľudí vôbec nevnímala slová, ktoré na nich doliehali z balkóna...
Jednoznačne sa potvrdilo, ako sa dá davu predhodiť niekoľko sľubov obalených medovými slovíčkami tak, aby ich väčšina prijala s nadšením a s ováciami. Ale čo potom? Čo príde po voľbách? To už ,,kandidujúceho“ a jeho suitu netrápi, respektíve vie o tom svoje. Preto bolo aj tu ,,samozrejmé“, že moje otázky sa vôbec nespomenuli (v lepšom prípade dodnes veľmi pochybujem, či sa vôbec k pánu Havlovi dostali).
Odchádzal som sklamaný
Z tohto stretnutia som odchádzal celkom znechutený a veľmi sklamaný. Ladislav Serenča
Komentáre