Terč

Lístok pre manželku. Po prebdenej noci netrpezlivo čakám, kedy manželka odíde do práce. O štvrť na sedem ju jemným dotykom zobúdzam, chcem predísť jej znechutenému vstávaniu pri rinčiacom budíku. Reaguje otázkou, prečo nespím, keď nejdem do práce. Zvažujem, či jej predsa len nenaznačím, čo sa chystám urobiť, už sa mi derú na jazyk prvé slová...

Ale toto, to sa stalo... Otázku, či Boh skutočne existuje? Tú som si prvýkrát položil v mojich trinástich rokoch, keď mi zobral rodičov. A keby iba položil, ale úplne som na svätú trojicu zanevrel a na každom kroku som sa Bohu rúhal a mstil som sa mu za to, že ma tak nespravodlivo pripravil o rodičov. Ako malý 6 – 12 ročný dedinský chlapec, som si takúto otázku nikdy nepoložil. Jednak z dôvodu, že som bol mojimi rodičmi vedený k viere a aj som tomu veril. Každý večer pred spaním sme sa celá rodina spoločne modlievali a prosievali za odpustenie našich hriechov. Takisto všetci spoločne sme každú nedeľu chodievali do kostola na svätú omšu. Malo to iba jeden malilinký háčik a to bol ten, že nerád som chodil do kostola. Keby totiž všetko záležalo iba na mne samom, tak to by som si radšej pozeral rozprávky v telke, - ale to môj otec, ten by ma bol hnal remeňom, - takže nemal som na výber...

Deň s tetou Máriou Spomínajúc na detstvo, veľmi rád si spomínam aj na obec nachádzajúcu sa v blízkosti obce Tibava, v známej vinohradníckej oblasti. (Obe obce sa rozprestierajú v miernom kopcovitom teréne Vihorlatu a Karpát, mnohé rodiny tam vlastnia vinice). Zakaždým, keď sme sa vracali od príbuzných domov napríklad z odpustovej (cirkevnej) slávnosti, niektorá z maminých sestier povedala: – Keď nemáte vyučovanie a doma si porobíte, nemeškajte, príďte...

„Krátky“ – celoživotný film premietne sa ti v pamäti pri najsmutnejšom obrade života, keď si so svojimi najbližšími pri telesných pozostatkoch milovanej osoby. V priebehu pár desiatok sekúnd stíhaš rozobrať celý svoj doterajší život, porovnávaš, čo všetko sa dalo riešiť celkom ináč. Zvláštne, až tu mäkne srdce možno aj tomu najtvrdšiemu ,,grázlovi“... Aj preto by mal tento pocit zotrvať. Najmä vo chvíľach, keď diabol pokúša a núti konať zlo – – opak toho, čo chceme robiť.

Veru všetko je v ľuďoch, ale najväčšiu vinu dávam našim politikom za nelegálne skládky, ktoré ľudia vytvárajú už takmer všade. (Odporúčam Slovákom, ale hlavne Bratislavčanom, aby vytvorili nelegálnu skládku priamo pred budovou parlamentu a možno takéto gesto, by tých našich „najmúdrejších politikov“ donútilo schváliť taký zákon, aby sa týmto veciam predišlo).

Tí naši politici mi už tak lezú na nervy, že si dovolim naplno povoliť „uzdu“ a použijem -síce mierné-, ale vulgárne slová, hoci jednotlivé písmena oddelim bodkami, kvôli neprijemnostiam s autorizáciou. Totiž jeden test mi postačil k tomu, aby som sa presvedčil, že mnohí blogeri už akosi slušnosť "neuznávajú". Jednoducho povedané , že slušnosť na Slovensku sa už dávno nenosí. (No ani sa tomu vôbec nedivým, keď veľkým vzorom sú naši politici). Takže poďme na to, a poriadne z ostra...

Plne sa stotožňujem s názorom pána Slotu, že trestu smrti sa budú musieť obávať najmä mafiáni, vrahovia a pedofili, ktorí opakovane spáchali vraždu, alebo sadisticky vykonávali násilie na deťoch. No do jesene...