Terč

Vážne som sa zamyslel. A čo - Keď??? Hrudka „popola“ vstala zo Zeme – hrudka šedivej hmoty, momentálne kypriacej červenou, nenahraditeľnou tekutinou. Vstala, ako všetko živé, čo ju obklopuje. Vstala preto, aby?

Konečne sa začalo uvažovať o tom, že Šíravu môže oživiť nový prítok. A vôbec si nemyslím, že toto je beh na dlhé trate. Toto si len vyžaduje ľudí schopných konať a to čím skôr, lebo už včera bolo neskoro...

Od 17. novembra 1989 hútam nad tým, čo ,,zatiahlo brzdu“ alebo čo ,,stlačilo pedál“ národom Československej republiky, že sa zrazu zaťali (alebo výstižnejšie, že sa po...). Nikdy som nebol za krviprelievanie, jednoznačne ho odsudzujem. Iba neviem...

Babka, otcova mama, spočiatku nebola nadšená naším návratom z Čiech, dala to synovi patrične najavo. Otec sa totiž oženil napriek jej nesúhlasu. (No, neviem si predstaviť mamu, ktorá by nejako nevystrčila pazúriky pri predstave, čo za ,,šelma“ bude celý život „obliehať jej dieťa“...) Neviem, aké výhrady mala voči našej mame, ale ani po rokoch to svojmu synovi nedokázala odpustiť.

Bicyklom som sa dnes ráno (2.6.2009) vybral do vzdialenej chatovej oblasti, zhruba 10 kilometrov od Košíc na huby. (Roky tam chodím. Mám tam svoje miesta). Zhruba dva kilometre pred tou chatovou osadou je obec, ktorou som v danej chvíli prechádzal. Oproti išlo osobné vozidlo...

Provokatér? Iba náhodný? V tej chvíli sa pani redaktorka Zuzana Koperová blížila ku mne s mikrofónom, že mi položí zopár otázok, sprevádzal ju kameraman. Sotva mi so slzami v očiach stihla položiť prvú otázku, začal sa na jej natrčenú ruku a mikrofón tlačiť štyridsiatnik v čiernej koženej bunde asi tak meter deväťdesiat vysoký. Robil sa opitý a prízvukom, akým zvyknú hovoriť obyvatelia dnes už bývalej Juhoslávie, začal narážať na moje predchádzajúce slová: – Čo ty spletaš o pánovi R. a železárňach?

Slovné hračky, akými sa zaoberajú politici (hlavne koaliční) o zrušení Špeciálneho súdu - nálezom Ústavného súdu. Tak toto nemá období, že za akých hlupákov pokladajú - svoj národ Slovenský...

Prišli prví zvedavci. V priebehu 5 – 10 minút sa pár metrov pred pódiom pristavila asi desiatka prvých zvedavcov. V rozrušení, že policajti ešte stoja na chodníku, som povedal hlasno, aby ma všetci počuli: – Ľudia, dnes bude celý deň krásny a slnečný... Som tu preto, že sa už nemôžem nečinne pozerať na to, čo sa deje v našej vlasti a hlavne v akciovej spoločnosti VSŽ. Niektorí mi zatlieskali. Dodali mi tak istotu, že toto nerobím nadarmo...

Načerpal som energiu. Dva dni pred 19. januárom bola nedeľa. Snáď po 15 rokoch som šiel s rodinou na svätú omšu. Manželka ani netajila dojatie, lebo ma už dávnejšie nabádala, aby sme šli do kostola, ako chodia iné rodiny. Odmietal som to. Pretože udalosti na politickej scéne i v našej firme ma iba utvrdzovali v názore, že čím viac niekto dáva najavo svoju zbožnosť, tým viac je samá faloš a pretvárka. (Česť výnimkám).

,,Čo je s tebou?“ Manželka po klasickej procedúre v kúpeľni prichádza do spálne, vyberá si zo skrine oblečenie. Pri pohľade na mňa hneď vytuší, že niečo visí vo vzduchu. (V tom čase sme svoji už 18 rokov.) Začína dobiedzať: – Čo je s tebou? – Nič. Čo by malo byť? Som iba trochu nevyspaný, ale o nič nejde. (Celú noc som oka nezažmúril). Manželka vidí, že v tom je nejaký háčik, za tie roky ma veľmi dobré pozná, ale toto je asi niečo vážnejšie. – Povedz mi, čo ti je. Veď vidím, že sa niečo deje, nikdy som ťa takého nevidela. Zrazu „vybuchnem“, vyberám obálku, podávam ju manželke a vysvetľujem: