Terč

Schybilo sa už na začiatku

Na východnej strane republiky, v druhom najväčšom meste na Slovensku, v  Košiciach to v  osemdesiatom deviatom – najmä počnúc koncom novembra – najviac vrelo medzi robotníkmi vo fabrikách.

Patril som medzi tých, ktorí sa zúčastnili takmer všetkých mítingov vedených predstaviteľmi občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). Hádam na každom stretnutí som počas diskusie prezentoval svoje názory na situáciu a neustále zdôrazňoval: V prvom rade je nevyhnutné zbaviť sa starých štruktúr a na ich miesta dosadiť mladých ľudí, ešte nezaslepených, nezaťažených komunistickými ideami. Žiaľ, veľa ľudí až po určitom čase pochopilo zastieraní manéver mnohých, ktorí prišli do VPN. Bývalí eštebáci „poprezliekali kabáty“ a pod rúškom ,,nežnej revolúcie“ napríklad z archívov Štátnej bezpečnosti skartovali či inak odstránili svoje záznamy, ale tiež záznamy príbuzných a známych. Preto je dnes ťažké či až nemožné hodnoverne odhaliť skutočných vinníkov. Dôsledky vidíme, cítime okolo seba.

Zvolili ma za predsedu                         

Po ,,nežnej revolúcii“ som bol demokratickými voľbami zvolený za predsedu ZV OZ KOVO (pre mladších: závodného výboru odborového zväzu pracovníkov v kovopriemysle) v závode Vysoké pece.

Pri preberaní funkcie 28. decembra 1989 na zasadaní závodného výboru som všetkým zdôraznil, že s takouto prácou nemám žiadne skúsenosti. Na druhej strane, keď budem u nich vidieť slabú iniciatívu a nebudú ma podporovať v činnosti, vzdám sa predsedníctva. Žiaľ, počas troch mesiacov pôsobenia v tejto funkcii sa iba mzdová komisia stavala zodpovedne k úlohám. Ďalšie tri komisie – pre OBP (odbor pre ochranu a bezpečnosť pri práci), bytová a komisia starostlivosti o pracujúcich – také aktívne neboli. Dokonca predseda bytovej komisie sa nezúčastňoval ani na zasadnutiach ZV, preto sme jeho funkciou museli poveriť náhradníka...

Zmýlil som sa v ňom

Tajomník ZV bol zhruba o desať rokov starší. Vedel sa dokonale zaliečať, čo som ja vtedy pokladal za úprimný vzťah voči mne (veriac, že keď som úprimný k iným, sú aj oni ku mne – moja dôverčivosť!).  Už po niekoľkých dňoch som sa mu priznal: Som prekvapený, ako bývalý predseda odborov pán Jaroslav G. na konferencii tesne po prevrate vyhlásil, že v nich nechce mať žiadnu funkciu (z pléna totiž padlo niekoľko návrhov, aby bol členom ZV), ba s pocitom krivdy svoje slová spečatil výrokom, že s odbormi už nechce mať nikdy nič do činenia. Tajomník sa mi tak perfektne zaliečal, že som za tým vôbec netušil žiadnu falošnosť a pretvárku. Porozprával som mu preto i o nedávnom rozhovore s pánom Jaroslavom G. v električke. Na otázku, prečo bol odvolaný z funkcie predsedu ROH (Revolučného odborového hnutia, dnes Konfederácie odborových zväzov, opäť vysvetlenie vám mladším), mi odpovedal, že ho vylúčili zo strany pre synovu emigráciu do (vtedy, pred zjednotením oboch nemeckých štátov) Nemeckej spolkovej republiky, a preto musel odstúpiť aj z funkcie predsedu. To ma len utvrdilo v presvedčení, že za toto odvolanie z predsedníckeho postu nenesie vinu.

Boj o funkciu – 1. diel

Blížil sa prvý zjazd OZ KOVO (6. – 8. februára 1990 v Prahe). Ako predseda závodného výboru som naň bol vyslaný, zastupoval som Vysoké pece.

Cestou do Prahy som v  kupé prediskutoval s Gabrielom B. zo závodu Studená valcovňa (SVa) problémy pri odvolávaní tzv. starých štruktúr. Kolega si ma vypočul a navrhol, že ma v Prahe zoznámi so svojou manželkou (bola právnička a zhodou okolnosti pôsobila v úrade, ktorému podliehali kompetencie práve v tejto oblasti). Tak sa i stalo, v hoteli Fórum som sa s pani B. stretol (Gabo od nás po chvíli odišiel, aby sme si v pokoji prebrali požiadavky našich zamestnancov). Dohodli sme sa, že po návrate do Košíc jej pošlem všetky petičné hárky a ona po ich preštudovaní urobí patričné kroky. V tej súvislosti sme s pani B. dohodli aj termín konferencie našej ZO OZ, aby mohla na ňu prijať moje pozvanie.

Kto komu ,,nôž na krk“

Týždeň po tom, ako som sa vrátil z Prahy, na našu konferenciu ZO OZ prijal pozvanie aj predseda podnikového výboru OZ KOVO pán Alojz E. Keď som pred ním – ja dôverčivý dobrák! – vyjadril sklamanie z toho, že na toto rokovanie neprišla právnička, jeho nasledujúca strohá odpoveď pred všetkými v zasadačke mi dala jasnú indíciu, odkiaľ fúka vietor:

– Nemôžeme klásť nôž na krk funkcionárom na vedúcich miestach, lebo potom tam nikto nebude chcieť robiť.

Pozoruhodné slová z úst vysokého funkcionára odborov (ktorý pred ,,nežnou“ dlhé roky pracoval ako technik v hlavnej administratívnej budove štátneho podniku VSŽ)...

Samozrejme, že jeho ,,argument“ ma poriadne vytočil, a tak som odpovedal:

– Nadriadení pracovníci, ktorí majú čisté svedomie a majú pochopenie pre svojich podriadených, tí sa určite nemusia obávať, že im niekto bude dávať ,,nôž na krk!“.

Boj o funkciu – 2. diel

Počas mojej dovolenky 28. februára 1990 viedol zasadanie závodného výboru jeho tajomník pán Milan K. Keď som sa vrátil do práce, informoval ma, že na zasadaní vznikla nepríjemná atmosféra. Vraj všetci členovia ZV sú za moje odvolanie, a on im dal návrh, aby kooptovali za predsedu ZV pána Jaroslava G. Dielenský výbor prevádzky VP kvôli tomu urobí prieskumnú anketu. Keď pána G. odporučia do ZV, mám na najbližšom zasadaní vyhlásiť, že funkcia predsedu je pre mňa veľmi náročná, preto z nej odstupujem a navrhujem za predsedu – koho iného ako spomínaného kandidáta.

Dal som unáhlený sľub

Ráno 4. apríla ma navštívil pán K., tajomník nášho závodného výboru. Jeho prvá veta: Má prizvaného pána G. na zasadnutie ZV, určite som už čítal list o jeho kooptácii. S pevným presvedčením ešte dodal: Verí tomu, že členovia závodného výboru budú s tým takisto súhlasiť a zvolia ho za predsedu. Odpovedal som, že ho asi sklamem: Som rozhodnutý ostať vo funkcii predsedu. Vysvetlil som mu, že za 3 mesiace mám už určité skúsenosti, aj ako predseda ZV som urobil dosť z toho, čo od nás očakávali ľudia zo závodu VP. Tajomník mi na to, že keď som takto rozhodnutý, potom zasadnutie povedie on, lebo celý ZV  chce hlasovať za pána G. 

Po tomto tajomníkovom vyhlásení som veril, že všetko je tak, ako tvrdí. Preto som nevidel dôvod presvedčiť sa,  či mi naozaj hovorí pravdu, alebo ma klame. (Ďalší dôvod bol, že som si nevedel predstaviť priebeh zasadnutia závodného výboru, na ktorom by som sedel za vrchstolom – a pritom by rokovanie viedol tajomník.) Preto som povedal:

– Keď sa členovia ZV tak rozhodli, na zasadnutí navrhnem pána G. za predsedu a ja z funkcie odstúpim.

Moje druhé ja mi ale vravelo, aby som s tým, čo sa chystá, nesúhlasil. Spomenul som si totiž na stanovisko niektorých odborárov na našej konferencii tesne po novembri 1989: Prekážalo im, že pán G. bol dlhé roky v  KSS.

Pochopil som...

V ten istý deň o pol dvanástej mi oznámila moja sekretárka, že so mnou chce hovoriť pán G.  (Vôbec som netušil, že ho tajomník telefonicky informoval o našom rannom rozhovore.) Diskutovali sme spolu približne poldruha hodiny o všetkých problémoch v závode i o tom, ako ich urýchlene riešiť. Hovorili sme aj o osobných skúsenostiach. Spomenul som mu svoje nie ľahké pretĺkanie sa životom najmä od trinástich rokov, po strate oboch rodičov. A v tej sekunde som pochopil, aký človek je pán G. Nepohol ani brvou pri mojom úprimnom vyznaní, o to jednoznačnejšie naznačil zámer, s ktorým za mnou prišiel, o čo mu vlastne išlo. Netajím, jeho cynická reakcia ma rozľútostila – a ja som sa rozplakal... V hlave mi stále víril nezmyselný  sľub, ktorý som dal tajomníkovi, a tak som pánu G. v tej slabej chvíľke navrhol, nech mi ešte dá šancu, že ho rád uvítam ako člena ZV, ale predsedom budem naďalej.

  Milí blogéri viem, že mnohých už minulosť nezaujíma, ale pokiaľ by niektorých vás zaujímalo aj to ako to pokračovalo tak vám to v najbližšom možnom čase zverejním. Laco