Terč

Vytlač príspevok
Odporuč príspevok
Bookmark and Share PRIDAŤ NA VYBRALI.SME.SK

Som naivka – vyše 50 rokov verím...

Veru priznávam, že som padnutý na hlavu, keď ešte stále verím, že na svete zvíťazí spravodlivosť...

  Milí blogéri, pred dvomi rokmi mi vyšla kniha s názvom: Keď zatneš slovom...

 

  Ešte nedávno som na blogu SME zverejnil z mojej knihy zopár príbehov a to kvôli jej spropagovaniu, lebo náklady spojené s jej vydaním som hradil sám, totiž nepodarilo sa mi nájsť sponzorov, hoci som sa o to vehementne snažil. No cez diskusné príspevky sa nik z blogerov osobne nevyjadril – či už kladne, alebo záporne k tým mojim zverejneným príbehom.

 

  Preto som z tohto dôvodu zverejnil zopár príbehov z mojej knihy aj tu na blogu PRAVDA, ale nedával som tam poznámku, že sú to príbehy z mojej knihy. No ani z vás mi nik nenapísal svoj názor, a preto ešte teraz (možno naposledy) dávam do pľacu ešte jeden príbeh z mojej knihy a vopred vám ďakujem za vaše názory.

Takto aspoň si budem na istom, či mám ešte riskovať a vraziť „zopár cenťákov“ aj na spropagovanie mojej knihy?!

 

Veril som, a potom na dlho nie

Moji rodičia boli hlboko veriaci a z nás detí chceli mať sebe podobných. Preto sme sa doma pred spaním vždy museli pomodliť Otčenáš a Zdravas Mária. Cez soboty v odpoludňajších hodinách alebo v nedeľu ráno pred odchodom do kostola otec celej rodine vyčistil topánky, a tak sme – slávnostne vyobliekaní, ako inak! – šli na svätú omšu. Každú nedeľu i každý cirkevný sviatok. Ani jeden z nás synov sa neodvážil čo i len naznačiť nesúhlas, lebo by pocítil silu remeňa.

Otec si svojím tvrdým režimom zrejme neuvedomoval, že čím viac je dieťa do niečoho nútené, tým viac ho to odrádza. Komunisti, tí vedeli, akú taktiku zvoliť, aby mládež odrádzali od viery! Napríklad  v odpoludňajších hodinách, keď boli bohoslužby, ako na potvoru v kinosále iba 20 m od kostola premietali filmy pre deti a mládež. Dokážete si predstaviť, ako ,,ochotne“ sme chodievali na pobožnosti... a neraz sme sa z nich ešte pred ukončením vytratili. Po návrate domov sme už iba tŕpli, či nás otcovi ,,nebonzla“ niektorá rapotalka zo susediek. (Čo sa mládeže týkalo, tato taktika štátu vychádzala. Lenže mnohé ,,múdre hlavy“ v štátostrane si zároveň neuvedomovali, že svojou snahou nabúrať kresťanstvo vyvolávajú medzi jeho vyznávačmi presne opačný účinok, navyše ich svojou pomýlenou ,,iniciatívou“ štvú proti režimu.)

Občas sme s kamarátmi vyviedli nejaké huncútstvo. Ale vo všeobecnosti bol s nami otec spokojný, lebo sme boli aj miništrantmi, aj za to nás pán farár Jozef Štofej pred otcom občas pochválil.

Do trinástich rokov som sa každý deň modlieval, Matku Božiu som prosil hlavne za uzdravenie našej mamičky. Moje obľúbené miesto v kostole bolo pred drevenou sochou Panny Márie. Stála asi na meter vysokom podstavci, v životnej veľkosti a dokonale opracovaná vyzerala ako živá. Natoľko ma fascinovala, že som dokázal upierať zrak do jej tváre takmer celú omšu. Hlavou mi pritom vírila jediná myšlienka, jediná túžba: Nech sa stane zázrak a naša mama sa uzdraví! Ustavične som sa nádejal, že raz mi Panna aspoň očami naznačí, že ma vidí a nemám sa báť, veď ona má všetko pod kontrolou. (Boli chvíle, keď som nepostrehol, že ostatní pokľakli, a potom ma musel niektorý z chalanov potiahnuť, nech už nestojím ani ja.)

Veľký zvrat nastal, keď nám krátko po sebe zomreli obaja rodičia. Strašne som zanevrel na Boha a na Sedembolestnú Pannu Máriu! Doslova som ich znenávidel, že nám zobrali otca i mamu. Na každom kroku som sa im rúhal, urážal som ich, pri rozhovoroch s kamarátmi v mojom slovníku prevládali vulgárne slová. Chvíľami sa dalo čakať „poriadne zemetrasenie“ v podobe trestu.

Netrvalo to dlho, dalo by sa povedať, že ,,do roka a do dňa“, keď sa mi za rúhanie pomstili samotné nebesá niečím, čo možno chápať aj ako ,,zásah zhora“ (ale o tom o kúsok neskôr, keď bude reč o mojich dvoch úrazoch krátko po sebe. Teraz zostanem pri inom príbehu z detstva.). Ladislav Serenča


Rodičov si nevyberieš | stály odkaz

Komentáre

  1. Keď teda nikto skúsim ja
    Ide o štandardne napísané spomienky, teda memoárová literatúra. V súčasnosti nie je v móde, pravda pokiaľ nejde o memoáre slávnych osobností.
    Literatúra to má všeobecne dosť ťažké v konkurencii s filmom a televíziou a takáto memoárová aj žánrovo spadá do tej najnečítanejšej. Preto si ja osobne nemyslím, že knižné vydanie má nejakú perspektívu čítanosti. Väčšiu má na tu, na blog.sk, či na inom blogovacom systéme.
    Môj názor je, že sa treba oslobodiť od starej predstavy inštitucionálnej závislosti autora od vydavateľov, že to je minulosť a prítomnosť dáva slobodu autorovi publikovať na internete. Osobne nevidím v knihe nijakú výhodu. Potrebuje silnú produkčnú podporu, a tú dá niekto iba vtedy, ak má nádej minimálne na jej splatenie, ale radšej aj na zisk. Internet toto nepotrebuje a autor má možnosť si ľahšie nájsť čitaterľa bez sprostredkovateľa.
    publikované: 06.08.2009 09:17:03 | autor: daimonion (e-mail, web, autorizovaný)
  2. daimonion
    Presne takýto názor som potreboval. Je vidieť, že máš o tom prehľad a srdečne Ti ďakujem za toto podrobné vysvetlenie celkového stavu, aký s takouto vecou súvisí. Laco
    publikované: 06.08.2009 09:39:58 | autor: Terč (e-mail, web, neautorizovaný)
  3. ja by som takéto spomienky
    písala asi svojim deťom, v podstate som tak aj urobila...opisovala som na blogu svoje pocity počas tehotenstva a všetko, čo som prežívala a zdalo sa mi to dôležité...

    ak chceš, aby sa tvoja kniha zviditeľnila, musíš v nej nájsť miesta, ktoré by zaujímali aj iných čitateľov...v podstate už len intimita, osobnosť spomienok je zaujímavá, ale tých je všade dostatok...

    a či do toho vraziť peniaze? k tomu sa neviem vyjadriť, no asi to nie je nutné...
    publikované: 06.08.2009 10:00:52 | autor: dionea (e-mail, web, autorizovaný)
  4. treba vziať tiež do úvahy,
    že obsah internetu sa neustále indexuje webbotmi Googlu, Yahoo a iných indexových služieb, čím sa vytvára obrovská databáza okrem iného aj spomienok ľudí. Ak niekto v budúcnosti bude chcieť niečo zistiť o našej prítomnosti, či nedávnej minulosti, rozhodne sa k tomu dostane ľahšie, ako hľadaním v knihách. Iste, aj knihy sa digitalizujú, ale vzhľadom na dosť veľkú náročnosť a aj cenu digitalizácie sa digitalizujú iba vybrané tituly. Takže ako odkaz pre budúcnosť je memoárová literatúra podľa mojej mienky lepšia na internete ako v knihách.
    publikované: 06.08.2009 12:52:00 | autor: daimonion (e-mail, web, autorizovaný)
  5. dionea
    písala asi svojim deťom, - veď práve: tá kniha je písana formou, že ak jú raz zoberie dorúk mladá genrácia, tak jej to mojimi očami priblíži udalosti od 50 rokov po súčasnosť. no tou najhlavnejšou kategóriou sú v nej udalosti v obdoby nenažranosti Rezešovcov a Grúbera počas ich pôsobenia vo VSŽ a neskôr USS.

    v podstate už len intimita, osobnosť spomienok je zaujímavá, ale tých je všade dostatok... – v mojom prípade by tam toho bolo habadej, pokiaľ by sa do toho nemiešala moja rodina, ale tí ma rázne prehlasovali, že oni si neželajú figurovať v tejto knihe, no aj napriek tomu do niektorých udalosti som musel zatiahnuť svoju manželku a už bol „oheň na streche. Laco
    publikované: 06.08.2009 16:02:30 | autor: Terč (e-mail, web, neautorizovaný)
  6. daimonion - treba vziať tiež do úvahy,
    Ak niekto v budúcnosti bude chcieť niečo zistiť o našej prítomnosti, či nedávnej minulosti, rozhodne sa k tomu dostane ľahšie, ako hľadaním v knihách. - Nepochybne máš pravdu. No ja akosi verím, že aj v takejto pretechnizovanej ére príde doba, že ľudia siahnu po klasike. Ako sa hovorí – kniha jesť nepýta – ale je tiež pravda, že v mojom prípade mi to už potom bude na h...o.

    Prečo? To som už uviedol na začiatku môjho článku. Laco
    publikované: 06.08.2009 16:13:45 | autor: Terč (e-mail, web, neautorizovaný)
Pozor, na konci je potreba spočítať neľahkú matematickú úlohu! Inak komentár nevložíme. Pre tých lenivejších je tam tlačidlo kúzlo.



Prevádzkované na CMS TeaGuru spoločnosti Singularity, s.r.o., © 2004-2014