Terč

  Keby môj otec ešte žil, tak na našich politikov a na to, do akého stavu tento štát dotiahli by povedal iba jedno slovo: skurvenci. A ja sa k tomu ešte pripájam týmito slovami: zdegenerovaný národ.

  Síce patrím ku generácii, ktorá si môže povedať máme už na háku všetko toto nekalé dianie, ktoré sa tu v tomto štáte odohráva. Dožijeme si svoju jeseň života pekne v pokoji a tí, čo tu zostanú po nás nech sa starajú. No nikdy som nebol a ani nie som ľahostajný k tomu, keď vidím, že vládne obrovská nespravodlivosť.

  Za bývalého režimu, hoci bola poriadna totalita a robili sa ohavné perzekúcie za opačné názory, ako tie, čo chcela počuť vládnuca garnitúra, predsa len, keď človek na niektoré nedostatky poukázal, tak aj keď nie s veľkou ochotou, ale kompetentní ľudia to začali riešiť a mnoho veci aj vyriešili pre prospech celej spoločnosti. No, žiaľ  teraz väčšina národa rezignovala. Keď aj mnohí vidia veľké nedostatky, tak iba mávnu rukou a popod nos si povedia, že aj tak sa nič nezmení.

  Jednoducho neviem si vysvetliť kde sa to všetko za tých posledných 20 rokov vytratilo. Dnešná mládež, ktorá má vzor s tou pred 20 rokmi, (ktorí sa holými rukami postavili pred kordóny policajtov a tí ich obuškami mlátili hlava, nehlavá), tak ona, čo hlavne jej by malo isť o to, aby sa popasovala o svoju budúcnosť, tak tá iba rezignovane postáva v hlúčikoch a nalieva sa lacným jablčným vínom, holduje cigaretám a kadejakým drogám. (Pardon krivdil by som tým, ktorým síce záleží aspoň na tom , aby si tu na Slovensku Rómovia neprekrúcali zákony, tak ako im to vyhovuje. Ale aj túto svoju činnosť prejavia iba raz začas, a to iba vtedy, keď ich Kotleba vyzve na protest.)

  Je to úbohé a zvrátene k čomu sme sa to dopracovali. No mám veľké pochybnosti, že tu na Slovensku ešte bude tak ako by to malo byť. Veľmi sme si totiž zvykli na voľbu menšieho zla a to zlo sa postupne zväčšovalo na stále väčšie a väčšie, ako snehová guľa, ktorá sa valila dolu kopcom a potom so sebou strhla lavínu pod ktorou sa teraz všetci nachádzame a lapáme z posledných síl „po dychu“.

Ladislav Serenča