Terč

  Akým? No tým, že mlčali vtedy, keď sa im krivdilo. Veľmi dobre viem, čo tvrdím, lebo som v tej firme odpracoval 38 rokov. To, že sa báli zamestnanci kritizovať vedenie firmy sa ešte dá pochopiť, ale dodnes neviem pochopiť prečo netlačili viac na svojich odborových predákov, aby sa ráznejšie stavali za riešenie tých najpálčivejších problémov, ktorých bolo požehnane veľa. (Pochopiteľne, že sa nedá povedať do bodky, že to neviem, lebo ako poznám mentalitu tohto národa, tak bohužiaľ iba jednotlivec, ktorý sa ocitne v nežiaducej situácii, tak až vtedy sa dožaduje svojich práv a ostatní miesto toho, aby ho v tom podporili, tak naďalej iba mlčia. Každý sa iba bojí o zamestnanie, ale vôbec im nezapaľuje, že predsa v jednote je sila, a že zamestnávateľ ich predsa nemôže prepustiť všetkých, keď sa postavia na obranu svojho kolegu, ktorému sa neprávom krivdi.)

  K tejto smutnej tragédii sa hovorca firmy takto vyjadril: "Spoločnosť U. S. Steel Košice sa k zamestnancom správa zodpovedne a všetky významné kroky či zmeny v oblasti pracovných podmienok robíme v spolupráci s odborovými organizáciami. "Musím žiaľ potvrdiť, že v noci z utorka na stredu došlo k samovražde nášho zamestnanca. Je nám veľmi ľúto, že sa takáto udalosť stala a súcitíme s rodinou. K dôvodom ani detailom prípadu sa nevyjadrujeme, pretože prípad prešetruje polícia."

  Pochopiteľne, že s hovorcovým vyjadrením plne súhlasím, ale má to jeden veľký háčik a to ten, že odborové organizácie pre svojich odborárov robia veľmi málo. V USS ma vrcholový manažment nemal v láske, lebo som bol najväčším kritikom ohľadne bezpečnosti práce, takže viem veľmi dobre o čom píšem a nepochybujem o tom, že ma hovorca USS zažaluje za to, čo tu uvediem, ale nech sa páči. (Každý má plné ústa takých reči, že sme demokratická krajina. Tak som zvedavý, či sa postavia Američania k môjmu názoru takisto demokraticky?)

  Ešte, keď firma mala názov VSŽ a terajší hovorca firmy USS pracoval v redakcii Ocele Východu ako jej šéfredaktor, tak som často prispieval do spomenutého týždenníka mojimi článkami v ktorých som kritizoval a poukazoval na nedostatky aké sa dennodenne vyskytovali na pracoviskách.

  Veľmi často sme boli doslova nútení porušovať bezpečnostné predpisy, len aby sme mohli udržať chod strojov a zariadení. Práve spomenutý pán, ktorý mohol už vtedy napomôcť k zlepšeniu stavu týchto strojových zariadení na prevádzkach, tak namiesto toho mnohé z mojich článkov nedal zverejniť. (Myslím, že dôvod si už čitateľ ľahko domysli, ale pre tých neznalých to uvediem: samozrejme, že sa nemohol odvážiť isť proti svojmu chlebodarcovi, lebo vtedajší prezident VSŽ by ho veľmi rýchlo zosadil z teplého miestečka.)

  Lenže pán šéfredaktor v takomto duchu pokračoval aj vtedy, keď firmu už vlastnil USS.

Aby som bol konkrétny: V roku 2001 som pracoval na VP č.3 a keď dochádzalo k častým úrazom pri manuálnych činnostiach na nedokonalých zariadeniach pri odpichoch, tak som navrhoval vtedajšiemu riaditeľovi VP, aby dal vyrobiť také pomocné zariadenie, ktoré by uľahčilo našu drinu. Nakoľko sa tak nestalo, tak som to napísal do redakcie Ocele Východu. (Riaditeľ závodu chcel za každú cenu dokázať prezidentovi USS, že vie ušetriť náklady na výrobu). Keď môj článok nezverejnili, tak som sa rozhodol riešiť to cez inšpektorát bezpečnosti práce a prostredníctvom súdu. Bohužiaľ priamo na súde mi odporučili, že ak nechcem, aby ma prepustili zo zamestnania, tak aby som moju žalobu stiahol. (A keby sa vtedy odboroví predáci stavali skutočne k takýmto problémom tak, akoby to malo byť, tak aj úrazov vo firme nemuselo byť toľko, ako ich bolo. A bohužiaľ boli aj veľmi ťažké pri ktorých prišli poškodení či už o končatinu, alebo o prsty na rukách.

  Na závode, kde sa zamestnanec obesil, (momentálne neviem o koho konkrétne ide, ale je celkom možné, že to mohol byť aj jeden z mojich vtedajších kolegov), tak tam som pracoval posledné 4 roky a som presvedčený, že keby odboroví predáci robili viac pre ochranu svojich odborárov, tak ten chlapík mohol ešte žiť.

  Možno, žeby sa niekto mohol opýtať, že či mám nejaké dôkazy, keď to takto verejne tvrdím?! Preto znovu uvediem konkrétne udalosti: Tým, že som si nič nenechal pre seba a keď nás ako zamestnancov trápili nedostatky na linkách, ktoré sa dali odstrániť, tak som to dal vedeniu závodu a mojim nadriadeným pracovníkom jasne a zreteľne najavo, aby to zariadili. Samozrejme, že to chcelo uvoľniť na to „nejaké finančné prostriedky“, ale vedenie závodu sa stále vyhováralo, že musia šetriť nákladmi na údržbu. Aj by sa  to dalo pochopiť, pokiaľ by sa nejednalo o závažné veci! Lebo to, na čo som ja poukazoval, (a nie iba ja, ale aj ostatní kolegovia na výrobných poradách), tak to sa veľmi úzko dotýkalo bezpečnosti pracovníkov. Ale najpálčivejšou už v tej dobe bola tá téma, že sa manažment rozhodol za odchádzajúcich zamestnancov (či už do predčasného, alebo klasického dôchodku) neprijímať ďalších zamestnancov a tých, ktorí sme tam zostali, tak nás nútili robiť tie isté výkony aj za tých chýbajúcich a za rovnakú mzdu.

  Osobne som prediskutoval s riaditeľom závodu túto do neba volajúcu krivdu voči nám ako zamestnancom, ale aj tak sa ten stav nezmenil. Zhodou okolnosti v tom obdoby jeden z našich kolegov („vďaka tomu“, že vedenie nedalo urobiť to, čo sme navrhovali po bezpečnostnej stránke) pri manipulácii s plechom prišiel o dva prsty na pravej ruke.

Ja ako najväčší rebelant som na to poukázal na mítingu pred prezidentom spoločnosti. No bohužiaľ nedopadlo to pre mňa tak ako som to očakával. Veril som, že moji kolegovia sa pridajú na moju stranu. Ale títo zbabelo mlčali a moji priami nadriadení, tí zase na strane druhej iba striehli na to aby mi zapchali ústa, aby som už do nich prestal rýpať. V priebehu dvoch mesiacov mi našili dva priestupky a pripravili ma o 70 000 Slovenských korún. Veľmi dobré vedeli, že takto sa už neodvážim kritizovať, lebo keby mi takto prišili ešte jeden podobný priestupok, tak by firma so mnou rozviazala pracovný pomer a dostal by som okamžitú výpoveď. Najsmutnejšie na tomto prípade je to, že všetci moji kolegovia veľmi dobre vedeli, že som neprávom prišiel o tie peniaze, ale ani jeden sa neodvážil postaviť na moju obhajobu.

 Záverom k celému prípadu doložím iba toľko, že aj kvôli tomu som odišiel z firmy do predčasného dôchodku. ani sa tomu nebožtíkovi nedivým, že si siahol na život, lebo, keď prežíval také peklo ako ja na tom závode, tak to muselo takto skončiť. Ja som totiž tiež nemal ďaleko k takému istému rozhodnutiu vtedy, keď so mnou vedenie takto vypieklo. Dokonca som riaditeľa požiadal, aby sa to prešetrilo pred komisiou a odborovému predákovi sa tam ani neráčilo prísť. Iba poslal namiesto seba úsekového dôverníka, ktorý sa mi zdôveril s tým, že ako na to zareagoval predseda závodného výboru. Citujem: najlepšie by bolo, aby vedenie firmy dalo Serenčovi výpoveď, lebo nám (odborom) podrýva autoritu. Takže myslím si, že čitateľovi už k tomu nie je potrebný ďalší komentár.

Ladislav Serenča