Terč

  Väčšina Slovákov bohužiaľ od tejto udalosti doslova akoby v podobnom duchu vytvára koridory pre zločinnosť, či už poniektorým politikom, advokátom, sudcom, mafiánom, ale aj neprispôsobivým Rómom a to vďaka svojej holubičej povahe. (Chráň Boh, aby z nich niektorý vytrčil rožky. Aj, keď na strane druhej sa to dá pochopiť, lebo vyše 40 rokov to takto fungovalo.)

  Obzvlášť politici, tí vedia dokonalým a ideálnym spôsobom vodiť masy „za nos“, a to nasľubovaním už vopred neuskutočniteľných cieľov. No, žiaľ väčšina národa im aj tak na to naletí a potom sa nechávajú „dojiť svojim zvoleným bačom tak, že ich dojí ako sa mu zachce“. Až po vytriezvení a uvedomení, že koho si to zvolili za svojho „baču“, tak si Slováci potom medzi sebou začínajú hundrať na svojho zvoleného „baču“. Potom počas celého volebného obdobia takmer na každom kroku nadávajú, že stále to ide len a len k horšiemu.  Ale chráň Boh aby ich počul niekto kompetentný, lebo s tým si z nich nik nechce takýto stav rozhádať, lebo čo ak ho raz náhodou budú potrebovať?!

  A takto to „krásne funguje“ a pokračuje na Slovensku už 20 rokov a politici si medlia ruky, že aké si oni vychovali poslušné „ovečky“. Najviac zarážajúca je tá skutočnosť, že všetko by malo byť naopak, a práve občania by si mali medliť ruky za to, že si zvolili dobrého „baču“.

  Pre tých mladších, ktorí možno ešte nevedia o akú udalosť sa jednalo toho 17 novembra v 89 roku píšem toto na vysvetlenie: V dave sa ozývali hlasy, že niektorým nadšencom prišlo nevoľno a omdleli a z tohto dôvodu pán Kňažko z tribúny nahlas prostredníctvom mikrofónu vyzýval zhromaždený dav na námestí, aby občania vytvorili koridor, aby sa k pacientom mohli dostať sanitky.  V tejto súvislosti ma zároveň napadlo, koľko sanitiek by muselo vyraziť v podobnej situácii dnes, keby sa pred takýmto davom nejaký aktivista rozčertil a vyzval by tento národ, aby sa už konečne prestal dávať vodiť za nos? Dovolím si tvrdiť, že strašne veľa sanitiek by muselo vyraziť, ale v prvom rade by sa museli ponáhľať do parlamentných a vládnych budov, lebo práve obyvatelia týchto inštitúcii by ich vtedy celkom určite najviac potrebovali.

Ladislav Serenča