Už i ja pochybujem
Iba niekoľko mesiacov po ,,nežnej“ sa v niektorých médiách šírili správy, že všetko naplánovali komunisti – nie všetci, pravdaže, ale mnohí z nich nepochybne –, aby mohli nahrabať, čo im bolo takmer 40 rokov ,,upierané“. Otvorene sa priznám, i ja som tomu začal veriť, a keď píšem tieto riadky, moje pochybnosti o čistote ,,nežnej“ nie sú takmer 18 rokov po nej menšie. Fakty hovoria za všetko. Nejeden údajne bývalý eštebák s pokojným svedomím zastáva dôležité miesto. Chápadlá tejto vrstvy usadenej v rôznych oblastiach života nezlikvidoval ani lustračný zákon. Paragrafy, ktoré sú, sú asi iba ,,pre chudobu“. Inak by neplatil (nepísaný) zákon, že tí, ktorí pripravia štát o desiatky, stovky miliónov korún, ba poniektorí aj o miliardy či inak mu uškodia, majú ,,zelenú“ naďalej. Hlavne, ak boli či sú v pravý čas na pravom mieste, alebo sú nebodaj majiteľmi (jedine im osožnej) imunity. V najhoršom prípade sú do týchto čias niektorí ,,potrestaní“ nanajvýš ak odvolaním z výnosných postov, paradoxne neraz na ešte vyššie, lepšie. Korupcia spletená s mafiami sa na každom kroku tak rozrástla, že ju nevykorení snáď ani ďalších päť generácií. A skutoční svedkovia trestných činov? Alebo z pochopiteľného strachu mlčia, alebo ,,nešťastnou náhodou“ odchádzajú spomedzi živých. Príkladov z každého tohto ,,porevolučného“ druhu je od novembra 1989 dosť. Na druhej strane všetka česť (pribúdajúcim slušným, zodpovedným i sociálne cítiacim atď.) podnikateľským a ďalším výnimkám – našťastie, medzi nami žijú už aj takí ľudia!
Zrazu treba šetriť. Niekde.
Klan Alexandra R. (toto píšem ešte počas jeho života, preto prítomný čas) od samej rozkoše smeruje k tomu, že fabrika balansuje na tenkom ľade a hrozí jej ponorenie až na samé dno. Nie nadarmo sa u nás zvykne hovoriť, že keď je somárovi dobre, ide sa šmýkať na ľad.
Miliardy korún krvopotne zarobených vyše 23 000 zamestnancami a. s. VSŽ sa zrazu začínajú strácať v nenávratne. Pán R. a jeho prisluhovači, aby „oslepili národ“ a hlavne Košičanov, dávajú stavať veľkokapacitný zimný štadión európskeho štandardu. Alexander R. sa netají tým, že futbal je jeho srdcovou záležitosťou, a preto zakladá aj 1. FC Košice. Nedá sa poprieť, futbalisti dosahujú vynikajúce výsledky, veď ich pán R. štedro platí (a Slovák za dobrú plácu vie podať dobrý výkon). Koľko miliónov však ide v skutočnosti na stavbu zimného štadióna a pre futbalový klub, to vie mimo pána R. a jeho najvernejších hádam iba Najvyšší (na nebesiach).
Po štedrom šafárení rýchlo prichádza „prebudenie“ a rodina bezprácnych rýchlo zbohatlíkov si začína uvedomovať, že „aj zlatá pokladnica má dno“. Keď už je veľká časť majetku rozhajdákaná, začína sa vo veľkom šetriť. Zrazu nieto peňazí na dokončenie zimného štadióna (stojí iba hrubá stavba), nieto peňazí ani pre futbalistov a klub sa postupne rozpadá. Na druhej strane, čo je veľmi zaujímavé, SBS (strážna bezpečnostná služba) dostáva veľké peniaze za stráženie víl otca a syna R. A čuduj sa svete, sú aj nemalé finančné prostriedky na pobyt a udržiavanie vily na pobreží južného Španielska. (Ako to už pri márnotratníkoch chodí, najväčšiu ťarchu znášali nie oni, ale ľudia, ktorí im takéto šafárenie prižmurovaním očí tolerovali.)
Nie sme všetci ,,Švajčiari“
Zamestnanci firmy si veľmi dobre uvedomovali, kam situácia speje, ale priam kult osobnosti vtedajšieho premiéra, zároveň predsedu HZDS, a jeho pravej ruky ministra dopravy Alexandra R. ich udržiaval v psychologickom očarení, že všetko je v poriadku a že sa nič vážne nedeje. (Spomínate si? V predvolebnej kampani takmer na každom bilborde hnutia bola reč o Malom Švajčiarsku. Áno, je tu. Ibaže nie pre všetkých, čo sme to čítali.) Tí, ktorí si dokázali spočítať, kam to speje, začali medzi sebou reptať. Ale nenašiel sa jeden jediný, ktorý by dal otvorene najavo, že to už takto ďalej pokračovať nemôže. Na Slovensku je to tak.
Od novembra 1994 sedel Alexander R. vo vláde. Jeho nesporne zaujímavá vízia VSŽ ako silného holdingu, ktorý zastreší aktivity od futbalu po pozinkované plechy lisované za studena, sa čoskoro ukázala ako príliš ambiciózna. Takže v novembri 1995 si železiarne museli požičať 35 miliónov dolárov. (O tri roky nesplatenie tohto úveru znamenalo pre VSŽ cross default. Po slovensky povedané: ,,padli na hubu“ – a išlo o ich holú existenciu.)
Pán Alexander R. vo svojich megalomanských plánoch však pokračoval a naplno ich rozbehol v roku 1996. Do dozornej rady dosadil svojho právnika za predsedu a železiarne si požičali ďalších 125 miliónov dolárov. O pár mesiacov neskôr kúpili futbalový veľkoklub Sparta Praha. Pán minister si nerobil ťažkú hlavu pre možný konflikt záujmov svojej funkcie a privatizéra. Bez akýchkoľvek problémov vymenoval do funkcie generálneho riaditeľa štátnych železníc šéfa železničnej dopravy v a. s. VSŽ Oceľ. Samozrejme, železiarňam to prinieslo výhodné ceny za prepravu ocele, no finančné problémy podniku nakoniec donútili pána R. v apríli 1997 opustiť ministerské kreslo. (Akcionári v ten deň schválili emisiu dlhopisov v hodnote 3 miliardy korún, ale nepodarilo sa ju predať.)
Komu sa nepáči...
Odborársky boss a. s. VSŽ Oceľ pán Jaroslav G., blízky priateľ pána Alexandra R., presviedčal odborárov ako aj zamestnancov, ktorí neboli členmi odborového zväzu, že je všetko v úplnom poriadku, ale je potrebné odčleniť sa od OZ KOVO. Vraj sa tam prostriedkami odborov nehorázne šafári. Odborári mu ,,sadli na lep“ a odklepli odčlenenie od OZ KOVO pod hlavičkou vlastného odborového zväzu OZ Metalurg (tak pomenovali OZ krátko po vzniku a. s. VSŽ Oceľ). Takto sa pán predseda novovytvoreného OZ mohol hrať na vlastnom piesočku.
Zamestnanci firmy boli čoraz nespokojnejší s tým, v akej kríze sa a. s. VSŽ Oceľ nachádza. Niektorí opoziční politici síce poukazovali na ,,neskutočné šafárenie“, ale zo strany zamestnancov sa nedočkali podpory. Nečudo! Veď na dôležitých miestach firmy sedeli ľudia naklonení vládnej strane (a boli za vernosť asi dobre finančne ohodnotení). Keď sa predsa len z radov robotníkov niektorí začali „hlasnejšie ozývať“ hlavne pre mzdy, priami nadriadení ich veľmi rýchlo uzemnili argumentom doby, u nás vtedy novej:
– Komu sa nepáči, môže odísť! Za bránou čaká dosť nezamestnaných.
Zastrašovací manéver splnil svoju úlohu 100-percentne.
Bohužiaľ, mlčiaca väčšina sa dlhé roky prispôsobovala režimu. Za to z neho brala aspoň to, že si čo-to ,,prilepšovala“. Doslova, ako keď stádo oviec využije, že im bača nechá trochu väčší priestor, a ony idú okamžite tam, kde je potrava lepšia, hoci „zakázaná“. Režim nútil ľudí oddať sa týmto praktikám (aj keď sa im nepoddali všetci). Nečudo, že dodnes tak robia mnohí. U nás napríklad daktorí majstri vo svojom kolektíve vyjadrili nespokojnosť, lenže v konečnom dôsledku sa držali príslovia: Cikať proti vetru sa neoplatí! Vedeli, ako ľahko môžu prísť o funkciu, ak ,,neudržia krok“ s nadriadenými.
Namiesto vyššej mzdy väčšie lopaty?
Robotníci, keď videli, že OZ Metalurg „zaspal na vavrínoch“, v zúfalej situácii pritvrdili a požadovali od odborových predákov v jednotlivých závodoch, aby v kolektívnej zmluve presadili zníženie pracovného času v nepretržitej prevádzke.
Predseda OZ Metalurg pri otázkach, kedy sa dočkáme aj vyššej mzdy, neustále opakoval:
– Toto je vecou vedenia VSŽ.
Neskôr sa bránil argumentom:
– Veď som vám zabezpečil zníženú pracovnú dobu!
Mnohí zamestnanci firmy mali tohto pána už ,,prečítaného“ (ako som to spomenul v Boji o funkciu 1 – 5). Za totalitného režimu sa ako verný člen KSS stal predsedom ZV ROH v závode Vysoké pece. Ako nejeden bývalý člen KSS, ktorý po ,,nežnej“ ostal na vysokom poste a jeho jediný cieľ bol čo najskôr zbohatnúť, ani on nezaostával. Mnohí robotníci mu doslova „zožrali“ i jeho maskovací manéver: Nech sa z odborárskych peňazí odborárom v jednotlivých závodoch poskytujú bezúročné pôžičky v hodnote 10 000 s 1 000-korunovou mesačnou splátkou. Tento „geniálny nápad“ skrsol v jeho hlave ešte v čase, keď bol predsedom ZV v závode VP. Ja ako člen závodného výboru som mu vtedy poradil, nech sa radšej usiluje o vyššie mzdy zamestnancom, aby nemuseli závisieť od pôžičiek. Ibaže k môjmu návrhu sa nepriklonil nikto zo ZV. (Možno čakali, že keď podporia predsedu, odvďačí sa im zvýšenými odmenami.) Potvrdila sa jeho svojská taktika. Veľmi dobre totiž vedel, ako sa správa väčšina Slovákov: Sú radi, keď si spomenutých 10 000 dajú na vkladnú knižku, aspoň im pribudne nejaký úrok. Oficiálne sa tieto pôžičky mali čerpať iba na zakúpenie vecí do domácnosti, ale väčšina to využívala spomenutým spôsobom.
No čo už dodať? Keď my Slováci sme takí skromní, že miesto toho, aby sme požadovali vyššie mzdy, pýtame si – robotu a väčšie lopaty.
Milí blogéri viem, že mnohých už minulosť nezaujíma, ale pokiaľ by niektorých vás zaujímalo aj to ako to pokračovalo tak vám to v najbližšom možnom čase zverejním. Laco
Komentáre