Terč

   V 89 roku som mal 37 rokov, ale mojich prvých 5 rokov života do tejto oblasti nerátam. Kým som si totiž začal uvedomovať význam života a postoj spoločnosti voči mne, tak u mňa sa to  prejavilo zhruba v tom veku. Preto iba tých spomenutých 32 rokov.

  No, keby som to mal merať po materiálnej stránke, tak znovu s čistým svedomím by som mohol povedať, že mi november (prepytujem) priniesol veľké h@vno.

Hneď aj vysvetlím dôvod, prečo takto ostro reagujem: Keď som začal na svoj chlebíček tvrdo pracovať, dovolím si tvrdiť od môjho deviateho roku života, tak už od útleho detstva som mal možnosť pozorovať tu obrovskú nespravodlivosť, ktorá sa týkala odmeňovania za vykonanú prácu.

  Doslova som znenávidel bývalé  zriadenie za jeho prístup k ohodnocovaniu ľudskej práce. (Pre tých mladších vysvetlím, že kto nekradol a nerobil mimo svojho stáleho zamestnania ešte nejaké čierne bočné práce, tak sa nemal čím chváliť. Tým bočným prácam sa hovorilo fušky.)

  Preto, že ma moji rodičia od môjho útleho detstva viedli k tomu aby som žil a pracoval poctivo, tak som sa držal tejto litery .

  Teraz s ľútosťou musím skonštatovať, že sa nikomu nemôžem pochváliť s tým, že som sa mal za bývalého režimu dobre, lebo z toho čo som si poctivo zarobil, tak som si mohol ušetriť na jeden bicykel značky Favorit (a to skutočne a doslovne, lebo, keď som chcel tak ako iní ľudia aspoň raz do roka ísť na dovolenku aj s celou mojou rodinou, tak som musel poriadne uťahovať na iných životných činnostiach, len aby mi moje deti raz nevytýkali, že som bol držgroš a že sme nikam nechodili. (No úprimne musím povedať, že aj tak to nebolo bohviečo, lebo boli sme spolu pri mori iba raz v Bulharsku a podobne aj v Rumunsku. No a k tým dovolenkám sa dá zarátať aj jeden pobyt na Balatone v Maďarsku.) A toto bolo aj všetko. Nemohol som sa pochváliť mojim priateľom a známym s tým, že som si za zarobené peniaze dokázal postaviť dom, či nebodaj chatu, alebo, že som si kúpil auto. (Ktoré v tom období bolo takmer buržoáznym prežitkom, ale tí, ktorí vtedy vlastnili auto, tak ho pokladali za najdôležitejší výdobytok spoločnosti a pyšne sa ním predvádzali, hoci to v mnohých prípadoch bolo iba raz v týždni. Najmä na dedinách, keď sa rodiny so svojimi autami odviezli na omšu do kostola a potom naspäť.)

   Bohužiaľ so zármutkom musím skonštatovať, že po novembri 89 okrem slobody sa takisto nemám čím pochváliť. Naivne som veril, že konečne tu bude demokracia. Demokracia s ľudskou tvárou, a že konečne budem tu na Slovensku hodnotený za svoju prácu skutočne tak, že sa budem môcť kdekoľvek pýšiť tým, že som si „za krátku dobu“, (za takých 10 – 12 rokov) mohol dovoliť kúpiť auto a pozemok na ktorom som si postavil rodinný dom. Poprípade , že som si ešte kúpil kdesi pod lesom malý pozemok, kde som si postavil chatu.

Viem utópia, ale bohužiaľ skutočná realita.

Ladislav Serenča