Pevnú linku som nemienil naďalej dotovať, lebo som ju využíval iba v najnevyhnutnejších situáciách a tak som ju zrušil. (Aj tak sme všetci v rodine už vlastnili mobily).
Udalosť, ktorú vám chcem priblížiť, tá sa stala takmer na rozhraní dvoch dní. totiž po „manželskej povinnosti“, keď som sa ocital vo fáze zabudnutia a takmer som už ani nevedel, že ešte som tu na tejto planéte, moja podráždená polovička s mobilom v ruke otvorila dvere našej spálne a oznámila mi „ďakujem“ Ti, že si nechal v kuchyni mobil, tak dlho vyzváňal až ma zobudil. (Bolo to o 23:49 – iba na vysvetlenie spíme oddelene – chrápem. Zákon schválnosti skutočne zaúčinkoval v tej „najvhodnejšej chvíli“. V poslednom období totiž na noc mobil vypínam, ale ako na potvoru, včera som ho zabudol vypnúť). Smutne ešte dodala, teraz mám už aj po spaní. (Že je tomu tak v mojom prípade, tak na to som si už zvykol, ale v jej prípade to už je čo povedať, lebo chvalabohu dodnes so spánkom problém nemala žiaden. Doslova sa dokázala vyspať ako „bábätko“, až som jej ten spánok občas závidel. (No dúfam, že to bolo iba teraz ako ojedinelý prípad a že sa znovu vráti do starých koľají. Ale aspoň si prišli na svoje jej starí známi – počítačový gembléri, lebo sotva som sa vrátil o 0:25 hodine z vedľajšej ulice, už sedela pri počítači).
Po prezvonení mobilu mi o 23:50 zavolala pani (pekne sa predstavila) a s veľkým ospravedlnením sa mi snažila detailne opísať, že jej syn ostal zaseknutý vo výťahu, či budem tak dobrý a prídem ho tam vyslobodiť „z tohto vynúteného vezenia“. Pre každý prípad – aby som sa tam nemusel trepať v takú skorú rannú hodinu – tak som sa jej spýtal? Lepšie povedané poradil som jej, aby synovi povedala, že hrebeňom alebo nejakým predmetom zodpovedajúcim rozmermi spomenutému hrebeňu, aby zatlačil páku zámkového uzáveru na výťahových dverách a tak bude môcť vystúpiť. No jeho mama mi na túto radu odpovedala, že už to synovi radili, ale jemu sa to aj tak nedarí a už len dodala, že jedine ak rozbijú sklenené okienko na výťahových dverách.
Pochopiteľne, hneď som na to reagoval tak, aby ešte chvíľu vydržali, že sa rýchlo oblečiem, zoberiem si svoju výbavu (hlavne výťahársky „špeciálny“ kľúč a baterku) a prídem ho vyprostiť.
Už pri vychádzaní po schodištiach mi bolo zjavné, že tam hore je početnejšia spoločnosť podľa hlasov ktoré sa v tej nočnorannej atmosfére veľmi hlasito rozliehali. (Až mi bolo čudné, že tento hluk nepobúril susedov na ostatných poschodiach).
Medzi siedmim a ôsmim poschodím na poslednom stanovišti výťahu stali v družnej debate nielen jeho rodičia, ale aj jeho priateľka a ich susedia aj s ich dcérou. Hneď po príchode s úsmevom som im povedal: no ako vás mám pozdraviť? Dobrý večer, či už dobré ráno? Oni sa tiež usmiali a z výťahu chalan zakričal – dobré ráno.
Hovorím, no ideme ho vyslobodiť a aby reč nestála, tak sa pýtam ako dlho je tam zavretý? Všetci svorne odpovedajú - asi hodinu. Po pár sekundách otváram dvere a vo výťahu asi 17-19 ročný dlhovlasí chalan. Tak som napoly vážne spustil spŕšku, no keby som bol tušil, že tu nájdem takého urasteného mládenca, tak sem vôbec nejdem. (Predpokladal som, že tam bude 5-6 ročné dieťa, ktoré v tom výťahu možno už dostáva aj záchvaty od žiaľu a náreku, a tu také „lenivé čudo“. Že prečo lenivé?) Keď som videl, že kto je v skutočnosti zaseknutý v kabíne, tak pri jeho vychádzaní som ešte dodal, tak Ti treba, lebo si lenivý, keby si chodil po schodoch peši, tak nemáš takýto problém. Pochopiteľne som sa mu ihneď ospravedlnil a aj jeho mama tiež dodala, že ja iba žartujem. Ale potom na margo veci som už vážne povedal, že ja hoci mám takmer 60 rokov, vo výťahu vôbec nejazdím a iba v najnutnejších prípadoch ho využívam kvôli preprave veľkého nákupu a tak podobne, a že taký mladý ako on tak to by mal s radosťou „lietať hore schodmi“. (Myslím, že dcéra ich susedou na to zareagovala odpoveďou, že asi práve preto sa nevozím výťahom, lebo viem, že sú často poruchové. Pousmial som sa a prikývol som, že má pravdu, že sú často pokazené, (ale vinníka treba hľadať niekde inde) a záverom som k tomu dodal, že ja skutočne a veľmi rád chodím peši, jednak ako dlhoročný turista a doslova mi to robí potešenie a aj cítim, že po zdravotnej stránke mi to prospieva. Pre každý prípad som ešte mladého zavolal naspäť k výťahu, aby som mu vysvetlil ako má postupovať v prípade, žeby sa mu toto ešte niekedy stalo. (Ten totiž od radosti, že je vonku – tak trielil po schodoch k ich bytu, že už stál pred dverami). Po vysvetlení potom jeho mama stroho dodala: odteraz budeš so sebou nosiť hrebeň, taký ako my ženy – poriadne dlhý. Potom sa mi pekne poďakovali, všetci sme sa znovu usmiali a oni boli radi, že si už konečne môžu isť zaľahnúť, ale ja som už dopredu zvažoval, ako si rozdeliť tento časový úsek kým sa objavy žeravá guľa na oblohe, a pri lúčení a ich ospravedlňovaní som im odpovedal, že mne to nevadí, takto mám aspoň ďalší zážitok, ktorý môžem priblížiť vám blogerom na blogu.
Po nahodení výťahu som si cestou domou naplánoval venčenie Luny (jej gazdiná dcéra Zuzana je na dovolenke v Chorvátsku) a po jej vyvenčení dúfajúc, že gemblerkou už opustený počítač využijem na napísanie tohto príbehu.
Manželke pri počítači som narýchlo rozpovedal čo sa tam stalo, len aby jej náhodou neušli nejaké body a už som bral Lunu so sebou na prechádzku. Tá to radostne privítala a už s vrtiacim chvostom stála pri dverách.
Luna od pol jednej ráno, tak toto si môže dovoliť iba počas našej dovolenky na dvore nášho rodinného domu. Tam si totiž lebedí počas každej noci, hoci jej nechávame odchýlené dvere, jej je lepšie von na dvore. (Iba, keď prší tak sa usalaší na koberci pri manželkinej posteli). Dnes sa cítila ako kráľovná, ktorá sa vybrala nikým nerušená prezrieť si svoje „kráľovstvo“ v parčíku medzi blokmi našej a susednej ulice. Neobťažovali ju žiadne psy a v tichosti mala bohato času na kontrolu stavu potkanov, myší, ale aj jašteríc a možno aj nejakého ježka za bohatými a hustými kríkmi vedľa protiľahlého bloku.
Ja na lavičke som si sledoval hviezdnu oblohu a dumal nad tým či sa medzi nimi „nemihne raketoplán. Len teraz neviem, či sú ešte hore tí Amici, alebo už pristáli. No skôr by som hádam zbadal nejaký lietajúci tanier s mimozemšťanmi, lebo „sú odborníci“, ktorí sú stopercentne presvedčení, že existujú. Neexistujú ? Iba Boh vie. Ale jedno blikajúce, to som videl a letelo riadne vysoko, hádam
Tak trochu som bol v rozpakoch pri pohľade na Veľký Voz, lebo síce už pomerne dlho som ho nevyhľadával, ale na Zemplínskej nížine „zdal sa mi menší“. Žeby tým, že KVP je na kopci? (Samozrejme srandujem).
Luna po obhliadke rajónu „zavelila k aportovaniu“, lebo v papuli zhrýzala suchu vetvu z neďalekého stromu. Akosi „nedokázala pochopiť“, že jej obľúbenú loptičku so sebou nemožno zobrať, lebo pri dverách bytu smutne čakala a pozerala, že čo sa deje, že jej ju nepodávam do papule.
Po dobrej hodine na čerstvom vzduchu som usúdil, že počítač už snáď bude voľný a tak som Lunu zavolal domou. Niežeby sa jej to dvakrát páčilo, ale poslúcha na slovo.
Že počítač už bol voľný, toto potvrdzuje ten „výtvor“, ktorý tu k vašej pozornosti predstieram. Laco
Komentáre