A Dzurinda toho má tiež dosť za ušami, lebo keby za svojho vládnutia robil pre Slovensko naozaj všetko tak, ako sa tým teraz vystatuje, tak Slováci by určite nevolili Ficka, aby sa stal premiérom.
Vláda bola údajne proti
V roku 2000 s.r.o. USS, oficiálne odkúpila od VSŽ niekoľko závodov, ktoré USS patria podnes. Hneď pri preberaní železiarní zo strany USS sa vyfarbila slovenská nátura. Američania vraj navrhovali priemernú mesačnú mzdu zamestnancov 1 000 dolárov. Ale naša (premiér pán Dzurinda) vláda v obave, že to pohorší ľudí v iných podnikoch na Slovensku, bola údajne zásadne proti. Je to pochopiteľné, ľudská závisť nepozná hranice, takže vláda by musela robiť takéto či podobné ústupky aj v ďalších podnikoch. Potom by sa ťažko dali realizovať tvrdé ekonomické reformy potrebné k oživeniu hospodárstva krajiny. (To, čo píšem o nevyhnutnosti reforiem, beriem istým spôsobom z pohľadu vtedajšieho premiéra pána Dzurindu. Ale netvrdím, že som bol jeho rozhodnutiami nadšený! Na jednej strane na svojich predvolebných kortešačkách sľuboval občanom Slovenska dvojnásobné platy, na strane druhej, keď – ak naozaj – zamestnávateľ chcel oceniť našu prácu mzdou, ktorá by na tie časy a na pomery Slovenska bola lukratívna, premiér, respektíve ním vedená vláda to spoluobčanom nedopriali.)
Vláda urobila pre USS Košice výrazný ústupok: Odpustila firme dane počas celých 10 rokov. Druhým dychom však treba otvorene povedať, že veľkú možnosť výberu nemala. Nemalú rolu pri tom zohral fakt, že išlo nielen o zamestnanosť takmer 24 000 ľudí, ale aj o existenciu ďalších tisícov ich rodinných príslušníkov. (Navyše na USS bol a je naviazaný takmer celý Východoslovenský kraj. Vrátane Košíc. Ba dovolím si povedať, že od USS určitým spôsobom závisí aj ostatné Slovensko.)
... a ja opäť na Hlavnej
Takmer po pol roku už druhýkrát som sa vybral na košickú Hlavnú ulicu. Protestovať. (19.1.1999 som protestoval prvýkrát proti Mečiarorezešovickému okrádaniu všetkých zamestnancov USS – pochopiteľne vrátane mňa).
Na jednej strane transparentu som teraz mal:
– 31 rokov ma oblbovali komunisti. „OKRADLI MA R.“. ( rodina Alexandra R.). Zabijú ma nastávajúce ceny – BEO (balíček ekonomických opatrení) schválený vládou.
Na druhú stranu som napísal:
– VSŽ a. s. KTO CHCE PO MNE poctivú prácu, ja od neho očakávam primeranú mzdu. „Opasok si už uťahujem“ takmer 10 rokov.
Tu bola fotografia z Košického Korzára
........................................................................
Môj druhý protest: 26. júna 1999.
Tento protest mal podobný scenár ako predošlý. Zasa okolo mňa prešli stovky ľudí, zasa dali najavo, že mi fandia a súhlasia s mojimi názormi, ale zasa to bolo z ich strany všetko. Nikto z nich nenabral odvahu pripojiť sa ku mne. Aby to malo účinok, ktorý by priniesol ,,svoje ovocie“.
Žiaľ, aj tento protest, pri ktorom som spomenul, že ma zabije vládny balíček ekonomických opatrení, sa ukázal vo veľkej miere opodstatnený. Protest bol – chcel byť istým mementom, zodvihnutým prstom varujúcich najmä ,,mlčiacu väčšinu“. Chcel byť... Nebol, veď čože, ktože už prebudí ľudí tejto našej ,,spiacej krajiny“?!
Nová vláda, ktorá tu bola takmer 8 rokov, sa nenechala zahanbiť svojimi predchodkyňami. Rozdávala ,,rodinné striebro“ spoločne vytvorené občanmi Slovenska (teda nie iba kôpkou týchto a im podobných politikov) azda ešte vo väčšom rozsahu. Nemálo podnikov zbankrotovalo. (Muselo?) Stúpla nezamestnanosť, veľa kútov ,,ďaleko od Bratislavy“ sa zmenilo na hladové doliny. (Muselo sa zmeniť?) Prehĺbilo sa celospoločenské morálne bahno. (Muselo sa?) A tak ďalej.
Je úplne samozrejmé i logické, že v tejto situácii opozícia nezaháľala. Začala konať a svoje úsilie zavŕšila predčasnými parlamentnými voľbami v júni 2006. A tak si vymenili stoličky (či korytá?): koalícia sa stala opozíciou, opozícia sa stala koalíciou. A my ostatní, Slovensko ako také? Ukáže čas, či sme sa ako Slováci dostatočne poučili, alebo sa história bude znovu opakovať. Ladislav Serenča KE
Komentáre