Terč

Igor si dal spraviť prvý leták, a ten ma oslovil, lebo na ňom boli myšlienky, ktoré neboli zavádzajúce a prakticky sa tie body dotýkali každého z nás. Myslím, že ani nebolo medzi nimi takého bodu s ktorým by sa nedalo súhlasiť.

Potom už nasledovalo samotné verejné stretnutie s Igorom v zasadačke na železničnej stanici v Košiciach. Predpokladal som, že tam bude minimálne 150 ľudí. Mal som príliš veľké oči, spolu s Igorom nás tam bolo desať, či jedenásť ľudí. Zapísali sme sa do prezenčnej listiny a dali sme mu aj svoje telefónne čísla, aby mal na nás kontakt v prípade, že by potreboval našu pomoc.

Hneď na druhý deň ma prekvapil telefonát v ktorom sa mi predstavil jeden z účastníkov stretnutia na železničnej stanici a spýtal sa ma, či sa môžeme niekde stretnúť a trochu si podiskutujeme o nastávajúcej situácii. Nevidel som na tom nič zlé a so stretnutím som súhlasil. Dohodli sme sa, že sa stretneme ešte v ten deň o 14,00hod v miestnej reštaurácií.

Na stretnutie dorazil ako prvý pán, ktorý stretnutie inicioval. Sedel pri najväčšom stole, a neustále okolo neho pobehovali čašníci. Nachvíľu som si teda sadol k baru, pretože som predpokladal, že pán asi nestíhal obed, a teraz spojil naše stretnutie s obedom. Ako som už sedel pri bare, začal som listovať v menu, ktoré mi priniesla mladá čašníčka. Výber jedál aj nápojov bol veľmi pestrý. Keďže mám veľmi rád polievky, zastavil som sa na strane s polievkami. Zaskočili ma názvy polievok, pretože klasickú kapustovú polievku s klobásou som nenašiel. Zavolal som si teda mladú čašníčku a požiadal som ju, aby mi vysvetlila, aké polievky to vlastne sú. Názvy polievok boli písané vo veľmi čudnom jazyku, predpokladám, že vo francúžštine. Jediná mala slovenský názov, a asi preto ma zaujala najviac – „Bažantí vývar s bažantími okami a s croope“. Spýtal som sa slečny, či skutočne budú bažantie oči v polievke a čo sú to tie croope. Slečna povedala, že je to tajomstvo ich kuchyne a recepty na jedlá, ktoré sa u nich v kuchyni pripravujú sú prísne tajné a ona mi recept nemôže prezradiť. Ja ako absolútny neznalec varenia som sa jej snažil vysvetliť, že si polievku objednám, ale že chcem vedieť len jediné, či budem mať v polievke aj skutočné bažantie oči. Slečna povedala, že zájde do kuchyne a túto informáciu mi ako jedinú zistí od kuchára. Vrátila sa s úsmevom na tvári a vysvetlila mi, že sa jedná o vývar z mladých bažantov s nahrubo narezanými a osmaženými rezancami a oká v polievke nie sú skutočné,  sú to len veľké mastné oká, ktoré vo vývare vznikli počas varenia. Ale viac jej kuchár neprezradil, lebo ako povedala, je to tajomstvo ich hotela. O päť minút som už mal polievku na stole. Chutila veľmi dobre, takú dobrotu som ešte nejedol.

Keď som dojedol, na stole kde sedel pán, s ktorým som mal dohodnuté stretnutie, už bola len  veľká kopa prázdnych tanierov, ale pána som už nevidel. Spýtal som sa čašníčky, či si nevšimla, kedy pán od stola odišiel. Povedala, že pán odišiel medzitým, ako som ja začal jesť polievku, a hneď sa ma spýtala, či môže pripraviť účet. Keďže pán odišiel, nemal som dôvod tu ostávať dlhšie ani ja, a požiadal som ju o účet.

Slečna priniesla účet, a ja som takmer spadol zo stoličky. Ani sa nepýtajte prečo. Ten pán, ktorý ma pozval na stretnutie bol bezdomovec, a mňa nepozval na stretnutie, na ktorom by mi chcel niečo dôležité o Igorovi povedať, len sa chcel zadarmo najesť. Oblial ma studený pot, zrýchlil sa mi tep,  a nevedel som, čo robiť. Chcel som sa postaviť a ísť všetkým vysvetliť, že toho muža nepoznám, ale nemohol som sa ani na nohy postaviť z toľkých nervov! Čašníčka videla, že ma zachvátila obrovská zlosť a privolala majiteľa reštaurácie, ktorí bol našťastie veľmi rozvážny, a bez toho, aby som mu musel čokoľvek vysvetľovať mi povedal, že aj jeho celá táto situácia mrzí, a že môžem odísť domov.

Z tejto nezávidenia hodnej situácie mi vyšlo len jedno jediné ponaučenie. Človek nesmie nikomu dôverovať, nie v dnešnej dobe. Povedal som si, že od dnešného dňa skôr budem veriť len svojim blízkym a na stretnutia s cudzími ľuďmi už chodiť nebudem.