Hygienici priznali, že žiadosť košickej detskej nemocnice o pomoc pri riešení výskytu žltačky má opodstatnenie.
KOŠICE. Úrad verejného zdravotníctva potvrdil, že situácia v súvislosti so šírením hepatitídy typu A je v osadách na východe Slovenska kritická. Reagoval tak na upozornenie Detskej fakultnej nemocnice Košice, ktorá teraz zápasí s nedostatočným počtom lôžok na infekčnom oddelení, kde je hospitalizovaných 26 detí s týmto infekčným ochorením.
No a ja som napísal našim úradníkom v Bielom dome tento odkaz:
Z bieleho domu mala byť nemocnica...
Košičania koncom 89 roku sa verejne dožadovali toho, aby budova terajšieho Magistrátu slúžila občanom ako nemocnica. Keď sa teraz narieka, že je nedostatok lôžok pre (väčšinou) Rómskych pacientov, tak mám takíto návrh: treba ich umiestniť na Mestský Magistrát a možno, že takíto zákrok donúti mestské zastupiteľstvo k tomu, aby už konečne začali riešiť ten vážny stav s týmto etnikom, ktorý tu v Košiciach nastal.
Ladislav Serenča KE
Touto cestou verejne vyzývam bohatých podnikateľov na Východnom Slovensku, aby ma sponzorovali či už finančne, alebo nejakými vecnými darmi, ktorými by som chcel osloviť nerozhodných Košičanov aby mi podpisovali moje petičné hárky za dobrú vec, lebo žltačka vo Východoslovenskom kraji už skutočne veľmi presvedčivo dvíha varovný prst.
Z tisícov Košičanov, ktorí (počas môjho 14 dňového protestu) prešli popri mne a mojom bicykli s protestnými letákmi, tak iba traja mi povedali, že oni s mojou petíciou nesúhlasia, ale musím povedať, že si vôbec neprečítali text mojej petície. Začali mi vysvetľovať, že k tejto otázke, (ktorú ja navrhujem riešiť), že je potrebné vypísať referendum! Tak som im vysvetlil, aby boli takí láskaví a najprv si prečítali znenie mojej petície a potom nech sa vyjadria. Potom im už sánka opadla, keď si to prečítali.
No so zármutkom musím skonštatovať, že za tých spomenutých 14 dní mi na moje petičné hárky dalo svoj súhlas iba 762 Košičanov.
My Slováci všetci vieme ako Slovenský národ reaguje na podobné petície, tam kde sa pri petičných hárkoch rozdávajú nejaké darčeky (hoci akákoľvek malá „sprostosť“), tak tam väčšina Slovákov je ochotná podpísať petíciu aj trikrát.
Som stopercentne presvedčený, že aj v mojom prípade, keby som rozdával pri podpisovaní petície napr. cukríky, perá, alebo čokoľvek iné podobné tomuto charakteru, tak už by som mal tých podpisov minimálne 5 000. Ale ja ako 9 mesiacov nezamestnaný človek si takéto niečo nemôžem dovoliť (zatiaľ mi pán Boh nedoprial ani vysokú výhru v lote, lebo takto by som si to potom mohol dovoliť). Ako príklad čitateľom uvediem, že iba raz som investoval na moje pomery veľký balík peňazí do vydania mojej knihy v roku 2007 a dodnes sa z toho neviem spamätať. V spomenutom roku, keď som už mal napísaný rukopis knihy, tak som na Hlavnej ulici v Košiciach navštívil tucet podnikateľov, ktorých som prosil o sponzorovanie mojej knihy, ale všetci sa vyjadrili v tom duchu, že im sa to neoplatí, lebo by museli ešte k tomu odviesť štátu 19 percentnú daň. Z tohto dôvodu som sa tak ponížil, že som osobne navštívil známu dvojicu na Pereši. (Musím uviesť: to poníženie z môjho presvedčenia vyplývalo preto lebo som tých ľudí už dávno zaradil medzi falošných hráčov).
Bicyklom som sa vybral na Pereš a pre každý prípad som si vytlačil v tlačiarni z počítača moju prosbu na spomenutých podnikateľov, že aby finančne podporili vydanie mojej knihy. Na žiadosť som uviedol moju adresu, ale aj e-mail a aj telefónne číslo. To pre prípad, že keď nebudú doma, takže im to dám do schránky. Čo myslíte ako zareagovali? Dodnes mi ani len nenapísali e-mailom trebárs takúto správu: Starý trhni si nohou my naše peniaze vieme investovať aj na iné účely, ako na nejakú sprostú knihu. (Je síce pravda, že dotyčná pani si za tie peniaze, /ktoré by dala na vydanie mojej knihy/ mohla kúpiť nejakú kabelku z krokodílej kože niekde v Taliansku, ale je otázne, či by ju potrebovala, keď sa verejne o nej vedelo, že už ani nevie, čo robiť s tými kabelkami, ktoré u ž mala predtým).
Dlhujem vám vysvetlenie, ako to bolo, keď som dorazil k ich domu? Našťastie boli doma, pani podnikateľka bola na dvore, sedela na lavičke a fajčila. Keď som zazvonil, tak poslala manžela k bráne, aby sa pozrel, že kto ich otravuje pri ich sieste. Preto som sa jej manželovi ospravedlnil, že nechcem rušiť a že im dávam moju požiadavku s prosbou priamo na papieri a keď budú mať čas, tak nech sa mi vyjadria buď e-mailom, alebo telefonicky. Sľúbili, že takto aj budú na to reagovať, no a ako to dopadlo, tak to som už uviedol.
Ladislav Serenča KE
Komentáre