Reku iba tak z recesie vyskúšam, čo to urobí a pokúsim sa založiť svoju politickú stranu. Ráno 12.9.09 som o štvrť na sedem vyrazil bicyklom z Košíc do Bratislavy. Na prednej a aj zadnej časti bicykla som mal uchytený takýto nadpis: ZAKLADÁM NOVÚ STRANU SUNI (Slovensko určite nepotrebuje imunitu)
- Názov strany som si pripravoval na poslednú chvíľu, skoro by sa dalo povedať – takmer tesne pred odchodom, takže to bolo doslova šité horúcou ihlou. Spočiatku som uvažoval o dvoch iných názvoch, ale sa mi nepozdávali a tak som si nakoniec nechal tento, hoci by po malej úprave slovosledu určite lepšie vyznel, no už som sa s tým nechcel zdržiavať – totiž ten názov SUNI mi samému vyznieval dosť čudne, ale chcel som tam mať tú imunitu. (Viacerí občania v jednotlivých mestách sa ma totiž práve na tu imunitu vypytovali, a tak som im vysvetlil, že imunitu my bežní ľudia nemáme a poslanci tí ju majú, ale ju nehorázne zneužívajú, takže preto je potrebné ju urýchlene zrušiť a môj prvý bod, ktorý bude figurovať v programe strany, tak ten bude zameraný jednoznačne na zrušenie imunity).
Už tá skutočnosť, že tri dni mi trvalo, kým som do Bratislavy konečne dorazil, tak už toto mi našepkávalo, že ten fúzatý Miki v žiadnom prípade nemohol prejsť celú túto cestu bicyklom počas svojej predvolebnej kampane. (Začal som totiž kalkulovať, lebo na tých televíznych šotoch, tak tam bol stále usmiaty, očividne nebolo na ňom vidieť ani náznak únavy. A tak mi z toho vychádzal iba takýto záver, že veľkú časť tejto cesty sa náš Mikinko viezol v nejakej dodávke spolu aj so svojim bicyklom).
Najviac, čo ma dožralo, tak to boli cyklistické chodníky v Bratislave. To, že ich nemáme v poriadku v Košiciach, tak to už ani nekomentujem, ale to čo som videl v tej Blave, tak to ma fakt poriadne dožralo. Cyklistické chodníky popri cestách síce sú, ale na mnohých miestach prekážajú obrubníky, takže akosi záhadne za tie dlhé roky tam nemali čas urobiť nábehy pre cyklistov. (Pred dvomi novinármi, ktorí ma pred prezidentským palácom trochu „spovedali“ som si neodpustil poznámku, že keď Miki prešiel bicyklom Bratislavu, tak ja som potom do Bratislavy priletel vrtuľníkom. Lebo za tých osem rokov, čo bol premiérom, tak mohol dať urobiť poriadne cyklistické chodníky aspoň v tej Blave.)
Rozpísal som sa o tejto záležitosti, a práve teraz mi prakticky došlo veď on po tej Blave ani nebol odkázaný jazdiť po cyklistických chodníkoch, keď jeho predvolebná kampaň bola vopred niekým poriadne financovaná a jeho cyklistická „kolóna“ bola sprevádzaná dokonca aj policajnou hliadkou.
Takže vážení občania o tom to je. Bežný, obyčajný človek s čistým úmyslom nemá šancu uspieť v politike. K tomu potrebuje veľa peňazí, známosti a vplyvných zazobancov, ktorí mu síce pomôžu a podporia jeho kampaň, ale tým si ho zároveň kúpia a on potom tancuje, ako mu oni pískajú. A charakter potom musí isť bokom.
Keďže ja chcem aj naďalej mať svoj štít čistý a charakter nepokrivený, tak radšej do tej špinavej politiky aspoň občas zatnem tým, že politikom napíšem od srdca, čo si o nich myslím. Laco
Komentáre
Lacko
matahari
Laco
matahari
Mimochodom, zajtra všetky média budú písať veľkými titulkami: Kotleba v Košiciach. To, že tam zorganizovala svoje zhromaždenie ponovembrová generácia mládeže a dala slovo ako piatemu v poradí z rečníkov Kotlebovi, tak to bolo pre novinárov vedľajšie a keď Kotleba začal rečniť tak všetci prítomní novinári sa vrhli pred pódium s nažhavenými kamerami ako svorka vyhladovaných vlkov.
Laci, žiaľ, dnes už novinárina nie je tým, čím bývala - médiá sú riadené
Niečo také, že donesieš svoj článok do novín - a ti ho zadarmo uverejnia aj s tvojim názorom, je už spomienka na minulosť. Ak ho chceš mať, môžeš, ale len ako zaplatený peár. Masírovanie mozgov sa deje vo veľkom, nezávislosť je v háji a novinárske remeslo, ktoré bolo kedysi vážené a uctievané, sa stalo odpadovou stokou.
:(
rozpravkarka
Laci, vieš, je mi veľmi smutno z osudu slovenskej novináriny. Veľkí reportéri
Aj dnes sú síce novinári, čo nasadia pomaly aj vlastný život pri spracúvaní témy - ale pre peniaze. A skoro žiaden z nich už nedonesie svoju vlastnu tému. Na to sa vytvárajú teami špecialistov, ktoré hľadajú to, čo sa najviac predáva: krv, sex, život celebrít. Preto sme zavalení bulvárom a v médiach o taký normálny, obyčajný život ani nezakopneš.
Rozprávkarka
Laci, tie babky klebetnice boli v rámci dedinského života omnoho užitočnejšie,
rozpravkarka
Laci, veď ja viem, ako si to myslel... :-)) Našťastie mám také niečo
:-)
Rozprávkarka
Laci, a ja ti tak nejak verím, že dedina je ešte zdravá, aj keď tam sa to
A je zvláštne, že najviac povyku a kriku sa deje v mestách, na vidiek sú ľudia viac zvyknutí na uzatvorené komúny a skôr sa naučia byť samostatní. Teraz som písala Čokomilke o ľudoc v Štiavniku. Dosť často tam chodím. Tam ti aj teraz idú na nákup (podaktorí) raz za dva týždne a vystačia si s tým, čo dochovajú a dopestujú. Je tam jeden pastier, ako pásol za mladi, tak pasie aj teraz - a veru radšej ide ku svojim kravkám, ako k televízoru, hoci ho má doma.
Rozprávka
Laci, s fenoménom odchodu za prácou do zahraničia tu bojujú mnohé obce,
Čo pre mňa zostáva záhadou, že ani ten pracovný exodus ich nejakú nemení, keď sa vrátia, žijú tak, ako ich mamy a staré mamy - na poli pri zemiakoch, na dvore pri hydine, pri zelenine v záhrade, v nedeľu do kostola, večer na tancovačku - a tak.
V dedinách je až dodnes veľmi silná kresťanská morálka - kto sa jej nepodrobí, odchádza. Je to síce dobrovoľný odchod, ale pod tlakom. V dedine cítiš omnoho viac mienku druhých voči sebe. Keď je niekto ,,vyobcovaný" z dedinskej spoločnosti, tak sa mu proti tomu ťažko bojuje.
Rozprávka